autori: Peter Buday, Monika Chalmovská, Petra Kalová, Naďa Kirinovičová, Alžbeta Rössnerová, Róbert Sekula, Eva Sudová, Lóránt Talamon, Jana Váňová
V roku 2009 mesto Sládkovičovo vydalo knihu Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegszký cukrovar / Diószeghi Kuffner Károly báró és a diószegi cukorgyár. Vydanie knihy bolo prvou snahou priblížiť čitateľom a záujemcom o históriu nášho mesta význam založenia cukrovaru v Diószegu a jeho vplyv na rozvoj obce a regiónu.
Nová kniha Kuffnerovský hospodársky komplex podrobne predstavuje budovy a technickú infraštruktúru cukrovaru, ktoré boli postupne budované od roku 1867, keď bol cukrovar založený, až do roku 1945. V našom meste postupne vyrástli nielen výrobné objekty, sklady, zariadenia vodného hospodárstva, jedinečný dopravný systém cukrovaru, ale aj architektonicky významné diela známych autorov ako je kaštieľ na hlavnej ulici, Malý kaštieľ vedľa cukrovaru, administratívna budova cukrovaru, Kasíno, Pfefferova vila, Wollnerov dom, bytové domy pre úradníkov, Mária mlyn, turbína (malá vodná elektráreň) a súbor bytových domov pre robotníkov cukrovaru, ktorý miestni poznajú ako Cukrovarskú kolóniu. Súčasťou kaštieľa na hlavnej ulici je park s rozlohou 1,4 ha, v ktorom sa nachádza mauzóleum rodiny Kuffnerovcov od známeho architekta Milana Michala Harminca. Zásluhou rodiny Kuffnerovcov bola v Diószegu postavená budova rímsko-katolíckej ľudovej školy, zriadený systém závodného lekára, materská škola a bol založený židovský cintorín.
Cukrovar v Diószegu patril medzi najvýznamnejšie cukrovary v Uhorsku a stal sa neoddeliteľnou súčasťou mesta. Hodnoty vytvorené cukrovarom by mal poznať každý občan mesta a mal by sa spolupodieľať na ich záchrane a zachovaní technických pamiatok nášho kultúrneho dedičstva.
Touto cestou vyslovujem poďakovanie kolektívu autorov. Prajem si, aby sa v našom meste vždy našli nadšenci, ktorí venujú svoj voľný čas bádaniu a takýmito publikáciami približujú verejnosti históriu nášho mesta.
Dúfam, že v budúcnosti budeme môcť urobiť viac pre zachovanie kultúrneho dedičstva a pamiatok mesta. Verím, že táto kniha presvedčí čitateľov o význame diószegských / sládkovičovských historických pamiatok, ktorých máme veľa a zároveň o nutnosti ich ochrany. Majú neoceniteľnú hodnotu nielen pre nás, ale aj pre ďalší rozvoj mesta.
Mesto Sládkovičovo vďaka dotácii Ministerstva kultúry SR vydalo publikáciu, v ktorej sú odborne popísané jednotlivé objekty kuffnerovského hospodárskeho komplexu. Našim cieľom bolo zmapovať históriu vybraných objektov a popísať ich súčasný stav, aby sme získali odborné podklady na posúdenie, ako ochrániť aspoň torzo tohoto unikátneho poľnohospodársko-priemyselného komplexu.
Jeho význam spočíva nielen v jedinečnosti takéhoto poľno-hospodársko-priemyselného komplexu na Slovensku, ale aj v architektonickej hodnote stavieb, ktorých autormi boli také významné osobnostie ako>Michal Milan Harminc ,>Franz von Neumann či Ján Tomaschek.
Do súboru sme vybrali nielen priemyslené objekty, ale zaradili sme tam aj obytné budovy od kuffnerovského kaštieľa až po robotnícku kolóniu a tiež objekty, ktoré nejako súvisia s aktivitami Kuffnerovcov>– školu a materskú školu, rímsko-katolícky kostol a židovský cintorín. V rámci projektu boli zmapované iba objekty nachádzajúce sa v Sládkovičove, hoci kuffnerovský komplex sa rozprestieral na území dnešných okresov Galanta, Šaľa a Trnava a desiatky objektov sa nachádzajú aj v ďaľších mestách a obciach na Slovensku.
Stav opísaných objektov je veľmi rozdielny a dali by sa rozdeliť do troch skupín. V prvej (najmenšej) skupine sú dobre udržiavané, prípadne odborne rekonštruované budovy (administratívna budova cukrovaru, Malý kaštieľ, Pfefferova vila, kostol), v druhej skupine sú zachovalé budovy, ktoré si vyžadujú rekonštrukciu (kaštieľ) a budovy síce kvalitné, ale neodborne rekonštruovadé (bytové domy s garážami, robotnícky hotel,…) a v poslednej skupine sú zdevastované objekty (robotnícka kolónia, Bárányhíd,…).
Na mnohých budovách sa podpísal necitlivý prístup súdruhov, ktorí programovo ničili to, čo vybudovali kapitalisti. Niektoré zachovalé objekty zasa doplatili na ľudovú tvorivosť a necitlivý prístup dnešných majiteľov. Vrcholom je devastácia robotníckej kolónie, ktorú ešte v 90. rokoch 20. storočia zdobili kvetinové záhradky cukrovarských zamestnancov.
Sme si vedomí, že nie je možné zachrániť všetky krásne a hodnotné stavby v našom meste, ale aspoň tie najvýznamnejšie si rozhodne zaslúžia pamiatkovú ochranu, ktorá by zabránila ďalším neodborným zásahom, devastácii a v konečnom dôsledku likvidácii historicky cenných objektov.
Chcela by som poďakovať tým majiteľom objektov, ktorí nám ochotne umožnili obhliadku a poskytli nám cenné informácie a zároveň všetkým pamätníkom, ktorí nám svojimi spomienkami pomáhali vyplniť mnohé „biele miesta“ v histórii cukrovaru i ostaných objektov.
Cukrovar
Areál cukrovaru rozprestierajúci sa na juhovýchodnej hranici intravilánu mesta Sládkovičovo, prešiel od počiatkov svojho vzniku v roku 1867 do súčasnosti viacerými stavebnými fázami. V súčasnosti je v rámci areálu čitateľné logické usporiadanie jednotlivých objektov podľa ich funkcie. Existencia týchto výrobných a nevýrobných objektov dnes odkazuje na premyslenú organizáciu priemyselnej výroby situovanú na jednom mieste, kde budovy existovali vo vzájomnej súčinnosti a tvorili spolu jeden neoddeliteľný celok. Výrobné objekty sa nachádzajú v centrálnej časti, pričom pomocné objekty ako sklady, dielne a administratívne stavby boli situované po obvode pozemku.
Dnes zachovaný výrobný celok v centre areálu objektov – varne, energocentrály, rafinérie a vápenky reprezentuje funkcionalistickú etapu výstavby rokov 1935–1938 s úpravami a dostavbami 70.–80. rokov 20. storočia.
Objekty sýpky, skladu a dielne hospodárskych strojov ako súčasť cukrovarského areálu boli v čase aktívnej prevádzky sekundárnymi objektmi slúžiacimi na udržovanie prevádzky. Hoci nevznikli v rovnakom čase, vzhľadom na svoju funkciu boli situované po obvode areálu okolo jadra s výrobnými budovami. V samostatnej časti na severozápadnom okraji areálu neskôr postavili konzerváreň s mraziarňou ako doplnkové výrobné objekty k prebiehajúcej výrobe cukru.
Stavby situované v severnej časti cukrovarského areálu – administratívna budova, Kasíno, bytový dom pre úradníkov a vrátnica slúžili ako administratívno-obytné zázemie cukrovaru. Takmer všetky objekty mali okrem primárnych aj ďalšie funkcie – prevažne obytnú (úradnícke byty).
Svojim situovaním na okraji cukrovaru, pri hlavnom vstupe, rovnako poukazovali na vymedzenie jednotlivých funkčných častí areálu. Výnimočné architektonické a výtvarné hodnoty najmä administratívnej budovy a vedľa stojaceho Kasína dodávali cukrovaru prvok reprezentatívnosti a zároveň tak prezentovali kapitálové možnosti stavebníka – akcionárov cukrovaru.
>Petra Kalová, Jana Váňová
Obytný súbor 01
Obytný súbor netvorí síce homogénnu skupinu stavieb, nakoľko vznikal postupne v rôznych časových obdobiach, ide však o objekty situované v tesnej blízkosti cukrovarského areálu, pozdĺž Školskej ulice a západne od cukrovaru. Tu sa vytvorila akási reprezentatívna štvrť s vilou riaditeľa cukrovaru a vilou Oskara Pfeffera, prokuristu a neskoršieho riaditeľa. Na ploche medzi nimi bola postavená dvojica bytových domov, v ktorých boli ubytovaní vyšší úradníci cukrovaru.
Obe historizujúce vily boli postavené pravdepodobne v prvej štvrtine 20. storočia. Ich slohový výraz a fakt, že boli zariadené luxusným mobiliárom ich predurčili na prezentáciu bohatstva a úspechu svojich stavebníkov. Dvojica bytových domov s garážami, situovaná juhozápadne od cukrovaru bola realizovaná pravdepodobne medzi rokmi 1904–1924. Stavby reprezentujú typ obytnej architektúry vyššieho štandardu, a zároveň svojím pôvabným secesným tvaroslovím estetizujú túto časť mesta.
Najstarším objektom skupiny je však takzvaný Wollnerov dom, ktorý slúžil ako hostinec, nachádzajúci sa v exponovanej polohe v nároží ulíc Školská a Cukrovarská. Nechal ho postaviť obchodník Dávid Wollner už začiatkom 20. storočia. Vedľa neho na Školskej ulici stojí dom lekárnika a na opačnej strane na Cukrovarskej ulici dom doktora Pongrácza. Ide o súkromné stavby vilového typu postavené pravdepodobne v 20. rokoch 20. storočia.
Naďa Kirinovičová, Jana Váňová
Obytný súbor 02
Rozvíjajúci sa priemysel v Diószegu, ktorý okrem cukrovarníctva dopĺňala aj prevádzka konzervárne, vápenky alebo liehovaru, poskytoval prácu veľkému počtu ľudí z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Výroba cukru mala sezónny charakter, kampaň trvala zväčša od konca septembra do konca decembra. V cukrovarskej výrobe pracovali nielen stáli kvalifikovaní pracovníci, výroba si vyžadovala aj množstvo pracovnej sily, ktorú zabezpečovali sezónni robotníci, zväčša pochádzajúci z blízkeho okolia cukrovaru. Počas kampane zaisťoval cukrovar prácu niekoľkým stovkám ľudí a sezónnym pracovníkom (nádenníkom), ktorí pracovali v poľnohospodárskej výrobe alebo vykonávali zväčša pomocné práce pri výrobe cukru, skladovaní a podobne. Zamestnanie poskytovali i ďalšie činnosti, nevyhnuté pre špecifické potreby prevádzky jednotlivých tovární, okrem iného pri údržbe výrobných, poľnohospodárskych a obrábacích strojov. Pestovanie plodín a chov hospodárskych zvierat boli sústredené na majeroch, kde ľudia pracovali na plochách poľnohospodárskej pôdy patriacej cukrovaru, ďalšiu pôdu mal cukrovar v prenájme.
Bytovú otázku zamestnancov riešila výstavba pre dobu typických takzvaných robotníckych kolónií, ktoré pozostávali zo skupín budov zväčša jedného či viacerých typov sústredených na jednom mieste. V Diószegu sa takáto kolónia vytvorila severozápadne od cukrovarského areálu pozdĺž Cukrovarskej ulice a možno tu nájsť nielen úradnícke a robotnícke domy, ale i maštale, v ktorých obyvateľstvo chovalo aj zvieratá pre vlastný úžitok. Zástavba robotníckych domov vznikala postupne už od konca 19. storočia respektíve od začiatku 20. storočia najmä pozdĺž Cukrovarskej ulice. Poslednou fázou výstavby boli 40. roky 20. storočia, po ktorej nasledovali ojedinele prestavby starších objektov, zväčša hospodárskych budov na účely bývania, doložené koncom 50. rokov 20. storočia. Zaujímavým prameňom poznania vývoja kolónie sú vročenia v štítoch stavieb dokladajúce ich výstavbu prípadne prestavbu zo staršieho objektu.
Ubytovanie sezónnych pracovníkov poskytoval robotnícky hotel, postavený južne od konzervárne pravdepodobne v 40. rokoch 20. storočia. Solitérna stavba z neomietnutých tehál je zaujímavá uplatnením motívu verandy, ale i polkruhovou nikou na hlavnej fasáde, v ktorej bola zrejme pôvodne vsadená dnes už bohužiaľ neznáma socha.
Robotnícka kolónia v Sládkovičove spolu s hotelom, patrí k niekoľkým málo zachovaným príkladom podnikovej výstavby v okolí továrenských areálov prvej polovice 20. storočia a čo do rozsahu je na území Slovenska jednou z mála ucelene zachovaných.
>Naďa Kirinovičová
Mlyny
V Sládkovičove sa v súčasnosti zachovali tri mlyny (rôzneho datovania) spojené s osobou Karla Kuffnera.
Najstaršou mlynskou stavbou je vodný mlyn, situovaný vo východnej časti mesta. Neskorobaroková stavba, dodnes čitateľná v hmote, architektonických a konštrukčných prvkoch (neskorobarokové klenby v obytnej časti, neskorobarokový krov nad výrobnou časťou), bola v roku 1912, keď ju odkúpili Kuffnerovci, adaptovaná na malú vodnú elektráreň, ktorá zásobovala elektrickou energiou niektoré objekty v meste.
V tom istom roku (1912) postavil Kuffner plnoautomatizovaný Mária mlyn. Areál mlyna prislúchajúceho k cukrovaru bol samostatným celkom situovaným západne od cukrovaru, pričom boli vzájomne spojené železničnou vlečkou. Mlynský areál má, rovnako ako cukrovar, logické členenie objektov na výrobnú a nevýrobnú časť. Popri hlavnom objekte mlyna sú situované dva sklady múky a administratívna budova, za mlynom sa nachádza moderné obilné silo zo 60. rokov 20. storočia ako veľkokapacitný objekt pre skladovanie obilia. Napriek aktívnej činnosti mlyna je aj dnes čitateľná pôvodná koncepcia areálu so zachovanými objektmi v hmote a tvaroslovných prvkoch. Súčasťou pôvodného konceptu bol aj bytový dom pre zamestnancov, situovaný severne od výrobného areálu. Predstavuje typ schodiskového bytového domu, ktorý sa zachoval dodnes v takmer autentickom stave.
Tretím mlynským objektom je bývalý parný mlyn, ktorý je situovaný severne od cukrovaru. Mlyn bol sekundárne odkúpený Kuffnerom v roku 1923, pričom bol adaptovaný zo svojej pôvodnej funkcie na sklad cukrovej repy. Rovnako ako Mária mlyn bol s cukrovarom spojený poľnou železničkou.
Petra Kalová, Naďa Kirinovičová
>
Mesto
V našom kontexte ojedinele pôsobiaca historická štruktúra Diószegu / Sládkovičova vypovedá o troch hlavných etapách jeho vývoja.
Etapu Diószegu ako centra jedného z panstiev klarisiek (koniec 14. až koniec 18. storočia) zastupujú v prvom rade kaštieľ a kostol. So zmieneným prvým obdobím takisto súvisia i torzá niekdajšieho hostinca v podobe konštrukcií suterénov a dodnes stojaci vodný mlyn.
V bloku ležiacom v severovýchodnej časti mesta ohraničenom na severe krajinskou cestou vedúcou do Šintavy, na juhu budúcou Cukrovarskou ulicou a na východe tokom Dudváhu sa najneskôr od 17. storočia sústreďovala duchovná i svetská správa obce, resp. blízkeho regiónu. Význam daného územia v dejinnom vývoji sídla odzrkadľuje fakt, že táto staršia situácia ostala dodnes čitateľná.
Kaštieľ stojí na severnej hranici areálu spájajúceho obec a priemyselný komplex. Svoj súčasný vzhľad získal po stavebných úpravách realizovaných v rokoch 1885 a 1919–1921. Prvá, realizovaná v roku 1885 pod taktovkou viedenského architekta Franza von Neumanna, premenila neskorobarokovú kúriu s renesančnými základmi na malebnú eklektickú rezidenciu. Západne od kaštieľa, sledujúc okraj pozemku, stojí objekt niekdajších stajní. Východne od hlavnej budovy sa nachádza dom služobníctva. Anglický park rozprestierajúci sa za kaštieľom založili okolo roku 1885 na mieste hospodárstva a úžitkových záhrad. Hospodársku funkciu tohto priestranstva dnes pripomína už len dvojpodlažná sýpka. V juhovýchodnom rozšírení parku bolo postavené neoklasicistické rodinné mauzóleum navrhnuté jedným z nestorov slovenskej architektúry, Michalom Milanom Harmincom. K pôvodným stavbám v parku sa radí aj kolkáreň.
Juhozápadne od kaštieľa sa nachádza areál vznikajúci v prvej polovici 17. storočia okolo ranobarokového jednoloďového kostola s mohutnou západnou vežou. Tá ako jediná súčasť skoršej stavby ostala zachovaná po výstavbe nového chrámu v druhej etape dejín obce. Správu panstva po zrušení rehole klarisiek (1782) prevzala cirkevná základina, z prostriedkov ktorej bol realizovaný dnešný Kostol Nanebovzatia Panny Márie. Azda v tomto období mohla byť postavená „stará“ farská budova. Pred ňou dostalo miesto súsošie svätej Trojice na stĺpe.
Nový a azda najzásadnejší impulz pre rast mestečka prinieslo založenie cukrovaru. Prítomnosť priemyselného súboru a jeho spoluvlastníka a riaditeľa v jednej osobe sa podpísala tiež na architektúre sídla. Tak v blízkom okolí fabriky, ako i v starom jadre obce, boli realizované novostavby prinášajúce do tohto prostredia novú kvalitu. V priebehu polstoročia sa obraz mesta obohatil nielen o eklektickú barónsku rezidenciu ale i nové budovy materskej školy (1906) a katolíckej ľudovej školy (1909) v historizujúcom výraze. Jej najbližšie prostredie dotvoril po roku 1938 monumentálny pomník padlým v I. svetovej vojne.
Rozvoj miestnej židovskej obce bol priamo spätý so začiatkami cukrovaru. Náboženskému rítu komunity slúžila synagóga v Nemeckom Diószegu, kde sa nachádzala aj izraelitská škola. Pietne miesto židovských obyvateľov pochádzajúcich zo širšieho okolia vzniklo severne od mesta, mimo jeho obývaného územia.
V medzivojnových rokoch v centre obce pribudli sídla obecného úradu, miestneho spotrebného družstva, pošty a žandárskej stanice, hasičská zbrojnica, takzvaná jubilejná škola či zdravotnícke stredisko „Zelený kríž“. Hoci uvedené objekty vniesli do sídla „mestský element“, rešpektovali zároveň jeho pôvodnú, historicky danú skladbu. Práve tento moment – okrem cukrovaru a naň nadväzujúcich stavebných súborov – spoluvytvára špecifický charakter Sládkovičova.
Peter Buday