Ing. arch. Róbert Sekula
Bývalý výrobný areál cukrovaru sa rozprestiera pri juhovýchodnej hranici intravilánu mesta Sládkovičovo. Samostatne stojaci súbor objektov cukrovaru tvorí záver osi parku kuffnerovského kaštieľa, oddeleného Cukrovarskou ulicou s murovaným oplotením a pozdĺžnou zástavbou objektov vrátnice, administratívnej budovy, Kasína a skladu náhradných dielov.
Na mapách z obdobia pred výstavbou cukrovaru, (Mapovanie povodia Dunaja 1825 a II. vojenské mapovanie 1839), sú v tejto polohe značené objekty hospodárskeho dvora s oplotením, ktorý pravdepodobne súvisel s hospodárskym zázemím staršej etapy užívania areálu kaštieľa. Cestná sieť bola už na začiatku 19. storočia stabilizovaná v súčasnom trasovaní. Následné aktivity v území intenzifikovali rozsah zástavby v rámci preddefinovanej osnovy.
Zámer založiť cukrovar v Diószegu bol dlhodobým projektom rodiny Kuffnerovcov a Gutmannovcov. K realizácii investície došlo tesne pred rakúsko-uhorským vyrovnaním 23. októbra 1867 pod názvom Dioszegher Zuckerfabrik von Kuffner & Gutmann, Wien. Zakladajúcimi členmi boli Jacob Kuffner a Hermann Hirsch Edler von Kuffner, Ignat Edler von Kuffner a bratia Wilhelm Wolf Isaak Ritter von Gutmann a David Gutmann, majitelia bankového domu Gebrüder Gutmann Wien. Gutmanovci sú známi hlavne vďaka svojim podnikateľským aktivitám na Ostravsku.
Kuffnerovci prevádzkovali od roku 1850 pivovar v Ottakringu, v roku 1856 kúpili pivovar v Oberdöblingu a v roku 1861 založili cukrovar vo svojom rodisku v Břeclavi (Lundenburg).
Stavebno-historický vývoj
1867–1904
Diószegský podnik bol založený ako kapitálovo silný cukrovar strednej kapacity pracujúci s vtedy moderným technickým vybavením s logisticky výhodným železničným spojením na Budapešť a Viedeň. Konkrétny rozsah objektov, pôdorysná osnova ani architektonické stvárnenie z etapy založenia cukrovaru (1867) nie sú podložené archívnymi dokumentmi. Kapacitu cukrovaru v sledovanom období bola 95 200 viedenských centov cukrovej repy (5 331 t). Hneď po prvých dvoch kampaniach sa v roku 1869 Kuffnerovci s Guttmanovcami pústili do prestavby na veľkokapacitný priemyselný cukrovar. Vedenie podniku zverili vtedy 22 ročnému Karlovi Kuffnerovi, ktorý ho viedol nasledujúcich 55 rokov až do svojej smrti v roku 1924. Roky 1869–1870 sa z hľadiska výroby javili ako stratové, ale do celoročnej bilancie sa premietli aj náklady na prebudovanie cukrovaru.
Obrys areálu cukrovaru s rozvetvenou vlečkou bol zaznačený na mape povodia Váhu z roku 1871. Plochy podniku boli v smere severozápad – juhovýchod vymedzené paralelnými cestami, s alejami smerujúcimi na obec Košúty. Severná hranica sledovala priebeh súčasnej Cukrovarskej ulice. Mapa zobrazuje cukrovar ako nečlenenú zastavanú plochu obce bez konkretizovanej objektovej skladby, ale trasa železničnej vlečky a jej vetvenie potvrdzujú neskoršie rozvíjané prevádzkové osi (ľavotočivý oblúk – expedícia hotových výrobkov, priečne orientované koľaje – zásobovanie surovinami).
Cukrovar vykazoval po prestavbe v kampani 1870–1871 viac než trojnásobný nárast kapacity, na 308 000 viedenských centov (1 725 t) spracovanej suroviny. V roku 1871 postihol areál ničivý požiar, pri ktorom boli zasiahnuté priestory výrobnej haly, surovárne, rafinérie a skladu hotových výrobkov s tovarom. Dopady požiaru na produkciu cukrovaru predstavovali v prvom roku zníženie o 35 % a v dvoch nasledujúcich o 42 % množstva spracovanej suroviny. Počet zamestnancov medzi rokmi 1871 a 1872 vzrástol z 500 na 570 a následne v rokoch 1873 a 1874 sa stabilizoval na počte 450 pracovníkov.
Firma sa na základe koncesnej listiny rakúskeho ministra vnútra v roku 1873 transformovala na akciovú spoločnosť Dioszegher Öconomie, Zucker- und Spiritusfabriks Actiengesellschaft in Wien (Diószegská hospodárska, cukrovarnícka a liehovarnícka akciová spoločnosť, Viedeň) a v roku 1898 sa na Diószeghi Gazdaság, Cukor- és Szeszgyár Részvénytársaság, nemecky Dioszegher Oeconomie, Zucker- und Spiritusfabriks Actiengesellschaft (Diószegská hospodárska, cukrovarnícka a liehovarnícka akciová spoločnosť). Sídlo spoločnosti sa premiestnilo z Viedne do Diószegu.
V rokoch 1873–1874 prebiehala komplexná obnova zničeného podniku. Náklady na sanáciu škôd mierne presahovali výšku nákladov na prestavbu tesne pred požiarom. Tvaroslovné prvky architektonického stvárnenia fasád cukrovaru niesli známky štýlu Malakov, ktorý bol rozšírený v rokoch 1850–1870 ako romantizujúca forma stvárnenia inžinierskych stavieb. Z dôvodu absencie obrazového materiálu a detailnejších záznamov o stavebných intervenciách z 19. storočia nie je možné v rámci výskumu preukázať, či objekty mali popisovaný charakter už v sledovanom období, aj keď sa to javí ako pravdepodobné.
Na mapách prvého katastra obce Diószegh z roku 1892 bol cukrovar zachytený v pôdorysnej osnove, ktorá zodpovedala realiám zo začiatku 70. rokov 19. storočia. Krížové halové usporiadanie objektov tvorili pôdorysnú figúru v tvare písmena H s presahujúcim priečnym krídlom. Výrobný areál bol oplotený spolu s doplnkovými objektmi na rozlohe, ktorá bola zachytená už na mape z roku 1871 so zahrnutím koľajísk do rozšírenia areálu východným smerom. Do areálu sa vstupovalo hlavnou vrátnicou z ulice v súčasnej polohe. Nákladná vrátnica pre zásobovanie a expedíciu výrobkov železničnou vlečkou bola na juhozápadnom konci areálu. V strede južnej časti oplotenia, v polohe oproti kotolni, stáli objekty materiálových skladov. Východná hranica pozemku bola uzavretá jednopodlažnými objektmi dielní s väzbou na areál ustajnenia koní mimo oplotenia.
Pôdorysnú figúru výrobnej prevádzky tvorilo krídlo surovárne s varňou a kotolňou, rovnobežné krčkom oddelené krídlo rafinérie, skladu cukru a kolmá centrálna hala úpravy difúznej šťavy, ktorá vystupovala východným smerom. Pri severnej fasáde priečne orientovanej haly boli umiestnené spódiové pece a nádrž na melasu. Z južnej strany krídla stáli dve pece vápenky oddelené hasiarňou vápna. Dvojica skladových objektov, ktoré pohltila neskoršia výstavba dodnes zachovaného skladu hotových výrobkov, stála pred západným priečelím rafinérie. Cukrová repa na spracovanie vstupovala do surovárne priestorom krytých repných splavov orientovaných na severné priečelie a na prívodný kanál technologickej vody privádzaný z toku ešte neregulovaného koryta Dudváhu. Prekrytie splavov pultovými strechami na pilierovej konštrukcii okolo dvojpodlažného objektu repného kolesa bolo zachytené na vedute cukrovaru, ktorá podľa ústneho podania visela v podobe obrazu v kancelárii riaditeľa.
Veduta zachytávala cukrovar ešte v stave, ako bol zakreslený na mape prvého stabilného katastra, ale medzi krídlom surovárne a rafinérie je postavené už krídlo novej varne a technických kancelárií. Na fasádach sa uplatňovali v polohe tvaroslovných prvkov materiálovo odlíšené polpilastre z režného muriva, ktoré z vertikálneho členenia fasád prechádzajú do profilovaných strešných ríms a lemovania štítov. Perforácia stien okennými otvormi odľahčovala pôsobenie fasád v štítoch trojdielnymi a v úrovni pod strešnou rímsou dvojdielnymi okennými otvormi. Nižšie umiestnené okenné otvory boli jednoduché, vertikálne s drobným členením zasklenia okenných výplní. Otvory boli zvýraznené reliéfne vystúpeným oblúkovým tehlovým prekladom s klenákom. Parapety tvorili tehly ukladané na kánt s priznanou čelnou hranou. Na štítových stenách krídla cukorného skladu a repníka bola použitá profilovaná rímsa vo forme výrazného zuborezu. Trojité okná v štítoch boli zjednotené tehlovým ostením s výškovo zvýrazneným stredným otvorom a so spoločnou vysokou parapetnou rímsou.
1904–1935
Pozvoľné prestavby v nasledujúcom období boli zachytené na nedatovaných fotografiách s komínom spódiových pecí spolu s komínom a hmotou novej kotolne. Na fotografii z roku 1910 už komín pôvodných spódiových pecí nestojí. Pálenie živočíšneho uhlia na filtrovanie difúznej šťavy bolo presunuté do nového objektu pristavaného k južnej fasáde novšej kotolne. Krytý príjem repy bol nahradený otvoreným trojmostím nad dvojicou repných kanálov s dreveným zábradlím. Prístavba pre repné koleso na priečelí haly difúzie bola redukovaná na dva samostatné objekty prepojené prízemným prístreškom. K nárožiu bola pristavaná utilitárna strojovňa repníka. Hmote výrobného súboru dominovali komíny dvoch kotolní a filtračná veža s rezervoárom vody s dreveným opláštením a oblúkovou strechou. Preprava vápenných kalov bola riešená visutou lanovkou s vykládkou v priestoroch hospodárskeho dvoru Mária. Vysladené rezky boli nakladané prostredníctvom pásového dopravníka cez drevený mostový výložník priamo do vagónov. Nádrž na melasu bola presunutá k materiálovým skladom pred južným priečelím výrobného súboru. Ohradenie cukrovaru bolo na južnej strane odstránené a tým sa areál rozšíril o manipulačný medzipriestor pred novopostavenými prevádzkami opravárenských dielní, konzervárne a skladu dreva s pílou. Od roku 1909 bolo cukrovarské hospodárstvo obsluhované sieťou poľných železníc. Trasovanie úzkokoľajných vetiev a jednotlivých odbočiek železničnej vlečky bežného rozchodu sa pretínalo v hustej sieti logistickej organizácie areálu. Pohyb surovín a tovarov bol kontrolovaný tromi hlavnými vrátnicami (hlavná, poľná a železničná) a viacerými finančnými strážnicami a vážnicami.
Podrobná dokumentácia jednotlivých stavebných objektov z roku 1924, uložená v archíve Asekuračného spolku cukrovarníckeho priemyslu v Prahe, dokladá udržanie predchádzajúceho pôdorysného konceptu otvorenej pôdorysnej figúry cukrovaru s tendenciami vytvoriť kompaktný stavebný objem doplnením halových hmôt medzi krídla pôvodnej dispozičnej osnovy. Kolmé centrálne krídlo bývalej varne a čírenia difúznej šťavy v takmer identických dimenziách zaberala hala novej kotolne. Priestory surovárne boli naďalej užívané pre prevádzku pračky repy, difúznej batérie s horným plnením, pribudlo nové zariadenie saturácie a kalolisy v bočnom krídle. V priestore medzi rovnobežnými halami difúzie a rafinérie bola postavená už spomínaná hala novej varne a technických kancelárií z roku 1904. Južnú časť tohto medzipriestoru vypĺňala novostavba kockárne (prevádzky výroby kockového cukru) so zabudovaným komínom starej kotolne, ktorá ostávala naďalej v prevádzke.
Krídlo skladu cukru bolo členené na baliareň s odstredivkami a sušiarňou cukru, sklad obalov a sklad cukru. Pred jeho ustúpeným severným priečelím stála jednopodlažná prístavba jedálne so stanicou elektrického osvetlenia zastrešená nízkou pultovou strechou. Samostatný objekt cukorného skladu bol postavený na západnej strane od krídla sušiarne, odstrediviek a baliarne oddelený priestorom repných kanálov, ponad ktoré viedli oceľové premostenia s pásovými dopravníkmi na transport cukru. Datovanie výstavby cukorného skladu nie je doložené. Trojpodlažný objekt z tehlového režného muriva, so symetrickou kompozíciou, bol postavený na mieste menších cukorných skladov. Sklad bol rozdelený na dva identické pôdorysné štvorce s priebežnou železničnou vlečkou. Perforácia stien opakovala rytmizáciu protistojaceho krídla rafinérie a skladov členením do vertikálnych polí delených pilastrami. Tvaroslovné prvky boli riešené už utilitárne (zaklenuté preklady otvorov, dvojstupňové horizontálne rímsy). Na osi priečelia cukorného skladu bol umiestnený v južnej časti areálu, medzi drevoskladom a cukrovarskou sýpkou, depot repy. Vnútroareálový transport repy zabezpečovali riedringerové splavy umiestnené pozdĺž cukorných skladov k severnému priečeliu cukrovaru.
Po smrti baróna Karla Kuffnera v decembri roku 1924 zdedil rozhodujúci podiel spoločnosti jeho syn Raoul Kuffner. V roku 1928 sa po prvýkrát v riaditeľskej rade objavujú viacerí členovia nepochádzajúci z okruhu rodiny zakladateľov. Ústrednou postavou s reálnou výkonnou mocou sa postupne stáva prokurista spoločnosti Oskar Pfeffer.
1935–1950
V rokoch 1935–1938 cukrovar prechádzal komplexnou modernizáciou, ktorá zmenila jeho stavebno-technický charakter takmer do súčasnej podoby. Naopak priestorová organizácia širšieho areálu ostala bez zásadných zmien. Výrobný komplex bol prestavaný v takej miere, že väčšina objektov, s výnimkou samostatne stojaceho skladu hotových výrobkov, boli očistené na murivo, stužené železobetónovými vencami, zastrešené s novými výplňami stavebných otvorov. Ostatné objekty boli asanované. Priečelia modernizovaných prevádzok boli zbavené bohatého tvaroslovia, ktoré nahradili odsadené ploché pilastre a rímsy v pôvodnej logike členenia fasád. Prestavbu začal cukrovar v roku 1935 vybudovaním novej energocentrály na juhovýchodnom okraji v mieste strojovne ventilácie a čerpadiel v dotyku s východnou fasádou prvej kotolne.
Halový objekt na obdĺžnikovom pôdoryse 22 × 27 metrov, bol zastrešený sedlovou strechou s hrebeňovým vetrákom. Priečelie štítovej steny je členené na sedem vertikálnych polí prerušených vencom stropu nad terénom a stužovacím vencom na úrovni strešnej rímsy. Preklady okenných otvorov boli odstúpené do hĺbky muriva tak, že vizuálne neprerušovali vertikalitu presvetľovacieho pásu lemovaného režným výplňovým murivom. Štít pokračoval v členení na päť polí s trojicou okenných plôch s výškovo zvýrazneným stredným otvorom.
K východnému priečeliu s dvojicami vertikálnych presvetľovacích pásov na okrajoch objektu bola pristavaná centrálne osadená jednopodlažná hmota strojovne ventilátorov, zastrešená vysokou stanovou strechou s vetracím tamburom a osovo umiestnený komín kotolne. Vizuálna prezentácia konštrukčnej logiky kombinovaná s precíznou centrálnou kompozíciou a kvalitným materiálovým prevedením predstavovala nový kontextuálny architektonický vstup do súboru objektov cukrovaru. V tom istom duchu bol postavený susedný objekt spílky (chladiarne homolí cukru) na mieste kotolne z prvých vývojových fáz.
K južnej fasáde členenej priznanou subtílnou nosnou konštrukciou s vertikálnymi okennými pásmi bola priradená dvojpodlažná prístavba toaliet a skladu náradia s totožne kvalitnými detailmi. Severne od novostavby kotolne bola postavená dvojpodlažná turbínová hala s plochou strechou. Do montážnych otvorov stropnej konštrukcie boli priečne osadené dve parné turbíny oddelené železobetónovou doskou so železobetónovým krytom pre obsluhu zariadenia. Vodná veža nad elektrárňou bola upravená nadstavbou troch podlaží, v súčasnosti s maľovaným štvorcovým rastrom priznaného skeletu.
Veža bola už pôvodne omietnutá, keďže nešlo o novostavbu, ale bolo nutné riešiť zjednotenie fasád s nadstavovanou hmotou sceľujúcou omietkovou úpravou. Neznámy autor rovnako pristupoval k úpravám všetkých ostatných modernizovaných častí cukrovaru. Prevažne šlo o pragmatickú realizáciu vencového stuženia koruny muriva a uzatvorenia štítov.
Západná stena surovárne, oddeľujúca halu od paralelného priestoru varne bola nahradená oceľovou konštrukciou. Hlavná výroba bola týmto zásahom spojená do moderného výrobného veľkopriestoru, ku ktorému bolo pripojené dvojpodlažné priečne krídlo s umiestnením kalolisov a čerpadiel vápenných kalov. Celé západné krídlo cukrovaru so sušiarňou, odstredivkami, bolo asanované a skladové hospodárstvo bolo sústredené v samostatnom objekte cukorných skladov. Južné priečelie skladu hotových výrobkov bolo doplnené dvojicou symetrických prístavieb cukorného mlyna a kancelárií skladového hospodárstva.
Vežovité hmoty boli prevedené v súlade s tvaroslovím hlavného objemu skladu. Juhozápadné nárožie skladu doplnil architektonický akcent konzolovitého vyloženia objektu šatní a kancelárie. Na mieste asanovaného západného krídla bol vybudovaný krytý repný kanál. Otvorenie priestoru pred západným priečelím hlavnej výrobnej budovy umožnilo presvetliť varňu denným svetlom.
Severovýchodná časť cukrovaru s výložníkom rezkov a stanicou visutej dráhy ostala prevádzkovo nezmenená. Drevená konštrukcia stanice lanovky bola prebudovaná v pôvodnej hmote na murovanú stavbu a pri jej severnom priečelí bola postavená denná miestnosť v polohe asanovanej strojovne repného kolesa.
Súčasťou komplexnej modernizácie cukrovaru bolo množstvo opatrení pre zabezpečenie ochrany pred očakávanými vojnovými udalosťami. Hromadné protiletecké kryty, jednoosobové pozorovacie kryty na strategických miestach prevádzky a v širšom areáli, montáž sietí na okenné výplne proti črepinám a podobne.
V roku 1937 bola vydaná opcia na predaj akcií spoločnosti vo vlastníctve rodiny Kuffner vo výške, ktorá bol
totožná so spoločným nedeliteľným podielom Raoula Kuffnera a Dr. Hansa Kuffnera. V roku 1938 bola dokončená modernizácia cukrovaru a uskutočnená transakcia predaja akcií zmieňovanej opcie.
Po viedenskej arbitráži boli rozhodujúce akcie vo vlastníctve maďarských bánk a priemyselných magnátov. Výrazným vlastníkom bola v 40. rokoch 20. storočia spoločnosť Georgia, ktorá smerovala investičné aktivity hlavne do areálu konzervární a nimi založených rýchlomraziarní južne od cukrovaru.
Počas II. svetovej vojny utrpel stavebný fond cukrovaru minimálne škody. Bol poškodený komín a strecha vápenky, z technologického vybavenia chýbali tri elektromotory. Podľa ústneho podania Ing. Györgya Pongrácza (nar. 1927) a Imricha Lengyelfalusyho (nar. 1930), ktorý zabezpečoval fotodokumentáciu cukrovaru od konca prvej ČSR, došlo ešte k jednému vojnovému incidentu, keď bol guľometnou paľbou viacnásobných náletov amerických letcov počas jedného dňa zničený melasník ako cieľ ničenia predpokladaných zásob pohonných hmôt.
V rámci povojnových udalostí v roku 1945 bol podnik konfiškovaný a prevedený pod národnú správu.
1950–2000
Diósegská hospodárska, cukrovarnícka a liehovarnícka akciová spoločnosť bola v roku 1948 poštátnená. Približne v desaťročných intervaloch sa striedali názvy a pozícia v organizačnej štruktúre cukrovarníckych podnikov. Cukrovar dosahoval priemerné výsledky a modernizácie boli zamerané na dosiahnutie kritérií meniacich sa technologických štandardov výroby. Po privatizácii podniku nemal cukrovar dlhodobo stabilného vlastníka. Kontinuálny vývoj cukrovarníckej výroby v Sládkovičove ukončila kampaň 1999–2000.
Stavebné úpravy po druhej svetovej vojne až do ukončenia prevádzky cukrovaru nezasahovali do základného konceptu organizácie výroby, s výnimkou uprednostnenia automobilovej dopravy pred zabehnutým systémom koľajovej manipulácie, ktoré vyvolalo zmeny toku surovín. Bola zrušená visutá lanovka vápenných kalov. Výložník rezkov bol nahradený dopravníkom osadeným na západnej fasáde hlavnej výrobnej budovy a ukončený južne od objektu kockárne a skladu hotových výrobkov. Melasníky boli presunuté mimo užšieho areálu do polohy vedľa železničnej vlečky (tri nádrže na melasu). Prizmy cukrovej repy boli vybudované medzi trasou vlečky a úradníckymi domami (v súčasnosti prekladisko kontajnerov), vybavený elfou pre nákladné vozidlá, lapačom koreňov a repu vytláčalo čerpadlo (mamut) do visutého repného žľabu umiestneného na železobetónových nosníkoch.
Pranie repy prebiehalo stále na pôvodnom mieste práčky v severovýchodnom rohu hlavnej výrobnej budovy. Nad práčkou bola osadená karuselová rezačka repy s automatickou váhou v najvyššom bode celej prevádzky. Vo východnej polovici hlavnej haly bola umiestnená difúzna batéria, neskôr nahradená protiprúdovým ležatým difuzérom. Ochodzou popri stene boli sprístupnené nádrže saturácie a odparky.
V bočnom krídle hlavnej výrobnej budovy boli inštalované kalolisy a v dolnej časti čerpadlá vápených kalov. Medzi krídlom kalolisov a objektom zrušenej stanice lanovky, ktorá slúžila ako prevádzkový priestor rezkolisov, bola realizovaná nová prístavba pre vákuové kalolisy. Západná polovica hlavnej výrobnej haly bola určená pre varňu, z ktorej putoval vykryštalizovaný polotovar do priestoru odstrediviek osadených pod prevádzkou sušiarne cukru a kockárne v južnej časti objektového súboru. Funkčné využitie stavebných objektov energocentrály z konca 30. rokov sa nezmenilo. V 70. rokoch 20. storočia prebehla výstavba prevádzky hasenia vápna s objektom šatní za novou pecou vápenky a priečelie viditeľné z Cukrovarskej ulice zaujala trafostanica s elektrikárskymi dielňami. Nové stavebné objekty predstavujú realizáciu výhradne pragmatických a typových riešení, železobetónové skelety omietnuté brizolitom so sklobetónovými výplňami okenných otvorov, vo forme aditívne priradených prístavieb.
Poslednou stavebnou intervenciou, ktorá zmenila výraz objektového súboru cukrovaru, bolo odstránenie dvojice sedlových striech nad hlavnou výrobnou budovou a dvojice štítov na severnom a južnom priečelí cukrovaru. Nízka sedlová strecha na veľkorozpononových priehradových nosníkoch zjednotila zastrešenie hlavného výrobného priestoru spolu s prevádzkovými priestormi odstrediviek, sušiarne a kockárne na južnom konci komplexu. Strecha, opláštená trapézovým plechom, je osadená na korunnú rímsu s vysokým jednopodlažným odsadením a tvorí jednotnú líniu presvetľovacieho pásu po celej dĺžke objektového súboru.
Genéza technológie cukrovaru
Výroba cukru v Diószegu začala s technológiou lisovania repných rezkov. Prechodom na efektívnejšiu metódu macerácie, takzvanou difúziu v roku 1874, zachytili akcionári vrcholiaci trend rýchlo sa šíriacej inovácie. V roku 1879 disponuje cukrovar už nepretržitou difúziou, zabezpečenou prostredníctvom difúznych batérií.
Túto skutočnosť dokladá článok v časopise Spolku nemeckého cukrovarníctva, Zeitschrift des Vereins fur die Rubenzucker – Industrie Deutschen Reichs, 1879. Autor sa venuje cukrovaru v Diószegu ako referenčnej prevádzke, ktorý dokumentuje prvé skúsenosti s manipuláciou s difúznou batériou. Diószegské batérie popisuje ako zariadenia zložené z troch valcových plechových nádob radených v sérii. Podľa dobového textu šlo o jednu z prvých realizácií takéhoto zariadenia, ktorá rozprúdila diskusiu v odborných kruhoch.
Patenty a špecifické technologické riešenia diószegského cukrovaru dokumentujú vlastné vývojárske aktivity Karla Kuffnera a jeho technológov. Technik cukrovaru, Viliam Gertlinger dosiahol nahradením horných čapov difuzérov špeciálnymi klapkami úsporu pary pri otváraní zariadenia. V roku 1877 si K. Kuffner s J. Kurzwillom nechávajú patentovať pásový dopravník na transport cukrovej repy.
Koncom 80. rokov 19. storočia vyvinul Karl Kuffner špeciálne rúrovité kombinované cedidlá schopné zachytávať vlákna obsiahnuté v sirupe. Týmto vyriešil problém nadmernej vláknitosti sirupu, ktorá sťažovala kryštalizačný proces. Patent bol prihlásený 18. januára 1891. Cukrovar testoval aj patenty iných vývojárov. Dingler’s Polytechnische Journal z roku 1891, v rubrike Neue Verfahren und Apparate in der Zuckerfabrikation, popisuje pozitívne skúsenosti diósegského cukrovaru zo zavedenia multifunkčného vretenového dopravníka rezkov, ktorý si dal patentovať strojný inžinier z Královho Pole pri Brne, Moriz Klein.
Počas 20. storočia bola technológia výroby stabilizovaná, vývoj technologického zariadenia sa už týkal hlavne procesu difúzie. Uskutočnil sa prechod od difúznych batérií k veľkokapacitným stojatým a v 70. rokoch k protiprúdovým ležatým difuzérom. Vertikálny veľkokapacitný difuzér v Diószegu nebol inštalovaný. Ďalšie zmeny strojového vybavenia vyvolávala zmena preferencie pohonu zariadení, zavedenie vákuových kalolisov, tunelovej hásenky vápna a ďalšie. V roku 1992 prebehla v cukrovare montáž riadiaceho systému Yokogawa a v roku 1994 bola výroba plne automatizovaná.
Cukrovar v Diószegu predstavoval významové ťažisko rozvoja sídla od roku 1867. Jeho hospodárstva patrili medzi priekopníkov v rastlinnej a živočíšnej výrobe, v technológii a organizácii výroby cukru. Stavebný fond priemyselného komplexu dokumentuje genézu premien prístupov k tvorbe industriálnej architektúry od rakúsko–uhorského vyrovnania. Z hľadiska typológie ide o priemyselný cukrovar založený na krížovej pôdorysnej osnove, ktorá bola transformovaná do kompaktného stavebného objemu s kontinuálnym výrobným tokom.
Dominantná silueta výrobného súboru sa uplatňuje vo vonkajšom obraze mesta ako identifikačný znak lokality. Komplexne dochovaná etapa funkcionalistickej prestavby z rokov 1935 až 1938 s kvalitnými tvaroslovnými prvkami je prekrytá pragmatickými stavebnými úpravami a dostavbami zo 70.–80. a začiatku 90. rokov 20. storočia. Súbor objektov v súčasnosti vo vlastníctve spoločnosti United Industries, a. s., Bratislava je uzavretý v stráženom areáli, zbavený technologického vybavenia a bez aktuálnej vízie udržateľného využitia.
[Zdroje:
Pramene:
Ústredný archív geodézie a kartografie v Bratislave, inv. č. Br. 172, Sládkovičovo (Veľký – Diosek), rok 1892, katastrálna mapa sídla prvého stabilného katastra
Mapa druhého vojenského mapovania 1839
Mapa povodia Váhu z roku 1871, mol.arcanum.hu
Mapovanie povodia Dunaja 1825
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950
Magyar Országos Levéltár, Budapešť
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, Situationsplan der Zuckerfabrik Nr.-C. in Dióseg, r. 1924
Štátny archív v Bratislave, pobočka Šaľa
Literatúra:
SUDOVÁ E., Listy cukrovarnické a řepařské 2010/9–10, s 340, Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar
VADKERTYOVÁ, K.: Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania repy na Slovensku v r. 1800–1918.
Bratislava 1972
SUDOVÁ, E. (ed.): Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar / Diószeghi Kuffner Károly báró és a diószegi cukorgyár. Mesto Sládkovičovo, 2009]