Lóránt Talamon
Výroba cukru z repy je proces veľmi náročný na spotrebu vody a pri jeho výrobe vznikajú aj agresívne odpadové vody a kaly. Preto boli cukrovary stavané na brehoch riek, ktoré mali dostatočný prietok.
Voda sa používala na plavenie a pranie repy, chod lapačov kameňov, v difúzéroch, práčkach saturačného plynu, na preplachovanie kalolisov, miešanie saturačného kalu, v parných kotloch, v práčke plachiet (kalolisové filtre), na chladenie refrižerantov, hasenie trosky (vápna), v barometrických kondenzátoroch, na chladenie strojov, v odstredivkách, v laboratóriu a pre hygienické zariadenia.
Úplne prvý systém čistenia odpadových vôd v cukrovare nepoznáme, ale predpokladáme, že fungoval iba na princípe riedenia odpadových vôd čistou vodou a následné vypúšťanie do rieky.
Voda v Dudváhu vtedy bola čistá, lebo ešte v 19. storočí, pred reguláciou toku sa na brehu Dudváhu nachádzali kabínky na prezliekanie a požičovňa člnov.
Voda hrala úlohu aj pri povodniach. Posledná veľká ľadová povodeň bola v roku 1876. Povodňová vlna na Dunaji otočila smer toku vody v prítokoch a dňa 25. februára 1876 bola väčšia časť Diószegu pod vodou. Pre urýchlenie odtoku vody preťali násyp železničnej vlečky do cukrovaru. Preťať chceli aj násyp štátnej železnice, čo však štátne orgány nemohli pripustiť, nakoľko to bola jediná funkčná komunikačná tepna. Železnice v spolupráci s ministerstvom vyslali do obce zástupcov, aby obyvateľov presviedčali o zbytočnosti zničenia železničného násypu. Predstavenstvo obce uznalo, že železničný most nezapríčinil vzdutie hladiny Dudváhu, ale že cestný most (pri dnešnom MsÚ) je príliš nízky a komisia nariadila jeho okamžité odstránenie. Majitelia cukrovaru všetky nutné práce vykonali vo vlastnej réžii. Cisár František Jozef I. ocenil postoj a nasadenie Karla Kuffnera pri záchranných prácach pri tejto povodni udelením Kráľovského diplomu.
V roku 1896 cukrovar vybudoval dva usadzovacie bazény, ktoré mali násypy vysoké 1,5 m a šírku koruny 2 m. Medzi bazénmi boli vsakovacie jarky, z ktorých bola presakujúca voda odvádzaná do Dudváhu pri železničnom moste. V párne roky sa kaly vypúšťali do prvého bazéna, kým v druhom sa bahno vysušovalo a následne sa používalo na vylepšenie pôdy. Tento systém zaručoval, že do prírody sa dostávala iba čistá, prefiltrovaná voda a to vďaka tomu, že hladina odpadovej vody v bazénoch bola veľmi plytká a vysušenie bolo zaručené. Tento systém (aj keď na inom mieste – medzi mlynským náhonom a Dudváhom a s hlbšou vrstvou vody), fungoval až do ukončenia prevádzky cukrovaru.
Voda pre plavenie repy sa vo väčšej miere recyklovala a ostatné odpadové vody sa vypúšťali do bazénov, ktoré boli vybudované pred cukrovarom (pri prívodnom kanáli) a boli zaústené do mlynského náhonu. Bazény boli prevzdušňované stlačeným vzduchom.
Tento systém čistenia však nebol dosť účinný a v roku 1910 cukrovar dostal pokutu za znečistenie rieky Dudváh. Počas rekonštrukcie systému preto vynechali stlačený vzduch a rozšírili počet usadzovacích nádrží z dvoch na dvakrát osem. Pri čerpaní sedimentov bolo použité aj zaujímavé vákuové čerpadlo, ktorého charakteristickou časťou bola 10 metrová rúra ohnutá do tvaru ∩, ktorá trčala cez strechu strojovne.
Cukrovar potreboval stále viac vody a preto majitelia na začiatku 20. storočia prispeli na výstavbu a prevádzku hate na Dudváhu. Hať mala hradiacu výšku 2,72 m a štyri polia po 3 m (zrealizovalo sa jedno pole so šírkou 6 m a dve polia so šírkou 3 m). Aby hať efektívne zadržiavala vodu, museli navýšiť hrádze a vyregulovať tok. Týmto krokom došlo k významnej zmene vedenia kynety rieky a mlynského náhonu a preto boli južné usadzovacie nádrže zlikvidované a pôda rekultivovaná.
Hať stála na obtokovom kanáli a koryto mlynského náhonu bolo kynetou hlavnej vetvy Dudváhu. Koryto bolo široké a relatívne hlboké. Za haťou na mlynskom náhone bol prepadový prah dlhý 50 metrov a široký vyše dva metre. Cez tento prah prepadávala prebytočná voda z náhonu (pri zvýšenom prietoku alebo po uzavretí stavidiel pri mlyne) do jalového kanálu. Pred domom hatiara, ktorý stál na ostrove obkolesenom mlynským náhonom – Dudváhom – a jalovým kanálom, bol železobetónový most južne od domu cez koryto Dudváhu, ktorý stojí dodnes, priestor pod mostom je už zasypaný. Hať bola postavená presne podľa požiadaviek cukrovaru.
V roku 1912 bola na mlynskom náhone, v budove starého mlyna, vybudovaná malá vodná elektráreň.
Karl Kuffner sa podieľal aj na chode Spojeného družstva proti zátopám a vnútorným vodám na pravom brehu Váhu a na Dolnom Dudváhu. To mu však nebránilo v tom, aby „optimalizoval“ svoje náklady. Ako sa dočítame v korešpondencii z roku 1906, družstvo sa sťažovalo, že cukrovar platí za vodu len raz, ale používa ju v cukrovare a následne aj na vodnom mlyne – teda dvakrát. Župný úrad upokojilo družstvo tým, že cukrovar postupuje zákonne.
Kalolisy na saturačný kal sa zlikvidovali v čase, keď demontovali lanovku a saturačný kal potom vypúšťali priamo do usadzovacích nádrží za plot konzervárne.
Odpadové vody z Mária mlyna, konzervárne a mraziarne sa vypúšťali do odpadového kanálu, ktorý ústil do mlynského náhonu tesne za turbínou. Cez kanál pri rôznych „nehodách“ unikali zvyšky ovocia a zeleniny do Dudváhu, kde ich potom „zachraňovali“ rodinní príslušníci zamestnancov.
Kuffnerovský systém vodného hospodárstva fungoval spoľahlivo ešte dlho po II. svetovej vojne a až v roku 1959 sa Krajský národný výbor v Bratislave rozhodol vypracovať investičnú úlohu Hať Sládkovičovo – cukrovar. Krajské vodohospodárske rozvojové a investičné stredisko Bratislava, pracovná skupina Nitra vypracovala v roku 1961 projekt novej hate. Stavebnú časť vypracoval Hydroprojekt Bratislava v roku 1969. Vodoprávne rozhodnutie vydal Okresný národný výbor v Galante dňa 28. 12. 1961 a úplný projekt Hať Sládkovičovo – zariadenie na meranie a pozorovanie vypracoval Hydroprojekt v roku 1968 a Správa povodia Váhu so sídlom v Piešťanoch v roku 1969. Okresný národný výbor v roku 1971 udelil súhlas a revíziu vodného diela. Stavbu začali realizovať v roku 1961, dokončili v roku 1963 a do trvalej prevádzky uviedli až v roku 1972. Pri výstavbe novej hate padla za obeť stará hať, ktorú budovatelia vyhodili do vzduchu.
Došlo k úplnej premene pôvodnej konfigurácie. Z hlavného koryta urobili stoku (odtok zo sedimentačných nádrží) a z jalového prepadu hlavné koryto Dolného Dudváhu. Po čase sa z koryta zaneseného sedimentmi stala klasická stoka. Cukrovar mlynský náhon čistil len v najmenšej nutnej miere a od mlyna ďalej náhon nečistil vôbec. Pri mlyne bol totiž 2,6 metrový výškový skok v nivelite, takže voda „bezpečne“ odtekala.
Po niekoľkých technologických poruchách na čerpadle sedimentov museli cukrovar alebo Povodie Váhu prerezať 40 m od výtokoveho objektu prepadovy prah a umiestnť stavidlo, aby voda zaťažená kalmi dokázala odtekať z usadzovacích nádrží.
V druhej polovici 20. storočia vodohospodári na úpätí Karpat vybudovali na potokoch Gidra, Trnávka, Roňava vodné nádrže, aby dokázali riediť odpadové vody a pokryť potrebu vody cukrovarov (aj trnavského) v zimných mesiacoch, keď je menej zrážok. Počas tejto budovateľskej éry z Dudváhu zmizol život (budovanie kanalizačnej siete miest a obcí bez efektívneho čistenia komunálnych a priemyselných odpadových vôd). V roku 1976 tok negatívne zasiahla havária reaktoru A1 typu KS140 v Jaslovských Bohuniciach, po ktorej boli na viacerých miestach riečky Dudváh zistené hodnoty, porovnateľné s dávkami nameranými v priebehu evakuácie okolia Černobyľu (5–10 mR/h).
Do vyschnutého koryta mlynského náhonu boli nelegálne vysadené vŕby a dolnú časť mlynského náhonu – odpadový kanál – cukrovar a konzerváreň za socializmu používali ako skládku.
Po ukončení prevádzky cukrovaru bola čerpacia stanica a odkalovacie bazény ponechané svojmu osudu a kovové časti zariadení zmizli v zberných surovinách. V roku 2012 boli z dôvodu bezpečnosti a zamedzenia vzniku nelegálnych skládok usadzovacie bazény zasypané.
Mesto Sládkovičovo s pomocou Envirofondu SR v roku 2012 vyčistilo a prehĺbilo odpadový kanál na pôvodnú nivelitu. Po odstránení nelegálnych skládok komunálneho odpadu v koryte náhonu mesto pristúpilo k majetkovému vysporiadaniu pozemkov pod mlynským náhonom. Po získaní vlastníckeho práva k pozemkom, mesto plánuje revitalizovať náhon a odvážne sny hovoria o rekonštrukcii Malej vodnej elektrárne baróna Karla Kuffnera de Diószegh.
Diószegské mosty
Prvým mostom v katastri Diószegu na Dudváhu bol most pri dnešnom mestskom úrade. Po ľadovej povodni v roku 1876 tu bol postavený nový oceľový, nitovaný most na kráľovskej ceste Diószeg–Jablonka (Jablunkov v ČR). Tento most bol v 80. rokoch 20. storočia nahradený novým mostom so železobetónovými nosníkmi.
Po prúde za cestným mostom ešte na začiatku 20. storočia stál most pre peších, cez ktorý grófka chodila na prechádzku do záhrady na druhej strane Dudváhu.
Ďalej sa nachádzal objekt hate a za ním most, ktorý stál na mieste vjazdu do dnešného zberného dvora.
Nasledoval objekt malej vodnej elektrárne a 700 m pod ňou most zvaný Bárányhíd (Baraní most), ktorého názov pravdepodobne odráža skutočnosť, že cez tento most vyháňali ovce na pastviny. Most leží na regulovanom úseku Dudváhu. O čase realizácie nemáme žiadne relevantné údaje. Investorom mostu bolo pravdepodobne Spojené družstvo proti zátopám a vnútorným vodám na pravom brehu Váhu a na Dolnom Dudváhu, pretože mosty rovnakej konštrukcie sa nachádzajú na Dolnom Dudváhu pri Abraháme, Hoste a na niektorých je uvedený dátum rekonštrukcie 1923.
Most bol kombinovaný cestno-železničný a vyrobený z použitých širokopätých železničných koľajníc Vignoles typu „G“ alebo „VII“ (presný typ nie je možné určiť z dôvodu opotrebovania hlavy koľajnice) používaných na Centrálnej uhorskej železnici. Koľajnice boli vyrobené v železiarňach v rakúskom Grazi v rokoch 1867–1879. Nosná konštrukcia pozostáva z dvoch pozdĺžnych zdvojených bočných lichobežníkových nosníkov na bočných okrajoch mosta, ktoré sú v základni lichobežníkov pozdĺžne stužené koľajnicou. Na pozdĺžnych nosníkoch sú zavesené tri priečne nosné rebrá v tvare „U“ z valcovaného železného plechu stužené uhlovým profilom. Na priečnych rebrách je voľne uložená mostovka pozostávajúca z koľajníc a podvalov. Nosné rebrá sú vyrobené z 10 mm hrubého železného valcovaného plechu. Horizontálne a vertikálne časti sú spojené nitovaním.
Spodná stavba mostu – opora je z prostého betónu. Hlavná nosná konštrukcia je uložená na úložných prahoch na 20 mm hrubej železnej doske. Na oporách sú ozdobné rímsy a v ploche opôr je ryhovaním vytvorené jednoduché iluzívne kvádrovanie. Na rozdiel od ostatných mostov rovnakej konštrukcie je vrchná stavba staticky prispôsobená pre dvojkoľajný úzkorozchodný most poľnej železničky. Podľa pozostatkov základov zábradlia bolo na oporách zábradlie z použitých koľajníc animálnej železnice (7 kg/m) a na mostnom objekte zábradlie pokračovalo pásovým železom.
Železná nosná konštrukcia mosta je riešená ako zavesená a jej vertikálne prvky vytvárajú zábradlie mosta. Jednotlivé nosné prvky sú pospájané koľajnicovými spojkami a všetky časti konštrukcie sú označené vyrytými značkami (podobne ako tesári značia časti krovu). Mostný zvršok tvorili drevené železničné podvaly naskladané husto k sebe, ktoré slúžili zároveň ako železničný zvršok. Mostovka nebola s nosníkmi spojená, ani zaistená. Koľajnice úzkorozchodnej železnice boli na mostovku pripevnené klincami bez podložiek a podvaly boli upravené teslovaním. Konce jednotlivých pražcov boli zaistené plochým pásovým železom, ktoré bolo podobne ako koľajnice prichytené koľajnicovými klincami. Nosné koľajnice boli dlhé 6 m a navzájom pospájané bežnými koľajnicovými spojkami. Nosné koľajnice nie sú mechanicky spojené s rebrami, ale len pásovým železom zaistené na svojom mieste.
Na západnej strane mostu sa nachádza mohutný násyp vysoký až štyri metre. V tejto časti trate úzkorozchodná železnica prekonávala kynetu starého Dudváhu, ktorá bola už vyschnutá z dôvodu prerezania niekoľkých meandrov počas regulácie.
Tento most ukazuje majstrovsky zvládnutú úlohu statika. Napriek tomu, že v roku 2010 došlo k deštrukcii až piatich častí nosnej konštrukcie (pravdepodobne výbušninou), most stále ešte odoláva nájazdom vandalov.
Most akútne potrebuje rekonštrukciu, lebo narušené časti mostu hrozia, že nosná konštrukcia nevydrží a most sa zrúti.
Posledným mostom bol tehlový železničný most, ktorý mal šesť polí. Počas II. svetovej vojny ho ustupujúci Nemci vyhodili do vzduchu. Po vybudovaní jednokoľajného provizórneho mostu na tomto mieste došlo k najväčšej železničnej katastrofe na území Československa. Medzi zastávkou Košúty a Galanta nadránom 8. augusta 1945 došlo k čelnej zrážke nákladného vlaku a osobného vlaku. Pri zrážke a následnom požiari zomrelo až 35 ľudí a 50 bolo ťažko zranených.
[Zdroje:
Pramene:
Magyar Országos Levéltár, Budapest, Diószegi gazdaság, cukor és szeszgyár rt., beruházások (Investície akciovej spoločnosti v r. 1938–1945)
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, Situationsplan der Zuckerfabrik Nr.-C. in Dióseg, r. 1924.
Štátny archív Bratislava, Fond DHCÚS, CÚS Cukrovar Sládkovičovo, šk. 1–10, Plán čističky odpadových vôd cukrovaru v Sládkovičove. Detailná situácia, kon. 19. st.
Štátny archív Bratislava, Fond DHCÚS, CÚS Cukrovar Sládkovičovo, šk. 1–10, Projekt zavedenia kanalizácie do cukrovarského areálu, r. 1894–1896
Literatúra:
Mestský úrad Sládkovičovo: Veľký Diósek (Nagydiószeg) krónikája. I. kötet. (1936), s. 353.
KUFFNER R.: Grundprinzipien der Wirtschaftsweise der Diószeger Ökonomie, Zucker- u. Spiritusfabriks A. G: eine Einleitung für die landwirtschaftlichen Angestellten der Firma. Mit Benützung der vieljährigen Erfahrungen und auf Grund der bewährten Prinzipien Karl Kuffner´s.
KUFFNER R., Planomania Capitalism makes sentes, Richard R. Smith publisher, INC. New York, 1951
Ostatné zdroje:
http://public.omikk.bme.hu/mee/fajlok/1911-7-13.pdf
www zmz.sk
Jozef Gulík ml.: Železničné nehody na Slovensku
www.zmz.sk/doc/ACF131.doc
http://public.omikk.bme.hu/mee/fajlok/1911-7-13.pdf]