1897‒1958
Eduard Freibauer, narodený v roku 1897 v Budapešti, pracoval v diószegskom cukrovare od roku 1919 najprv ako chemik a neskôr ako správca cukrovaru. Tam sa aj zoznámil s Bözske Kovács, ktorá bola jednou z troch dcér Mártona Kovácsa, tajomníka riaditeľa cukrovaru. Márton Kovács sa narodil v roku 1859 v Nádudvare a so svojou ženou Reginou, rodenou Grossmann, narodenou v roku 1872 taktiež v Nádudvare, sa zosobášili v roku 1891 v Kisujszálasi. Márton Kovács pracoval v cukrovare od roku 1901 až do svojej smrti v roku 1928 vo funkcii tajomníka riaditeľa. Manželia Kovácsovci mali tri dcéry – Illi, Bözske a Margitu.
Margita * 1892, sa vydala za Rakúšana Rudolpha Botta, s ktorým mala syna Raoula. Po rozvode sa druhýkrát vydala za prokuristu cukrovaru Oskara Pfeffera a zomrela v roku 1935.
Illi * 1897, po ukončení štúdia pracovala v curkovare, kde sa zoznámila s Theodorom Pfliegelom, ktorý tam pracoval ako ekonóm a neskôr pôsobil ako maďarský diplomat v Prahe. Vzali sa a narodili sa im synovia Peter a Dodi.
Bözske * 1894, ako vzdelaná mladá slečna tiež pracovala v cukrovare a to asi do roku 1925, kedy sa vydala za Eduarda Freibauera.
Manželom Freibauerovcom sa narodili dve deti, v roku 1926 dcéra Veronika, ktorú volali Vera a v roku 1928 syn János. Deti vyrastali v Diószegu veľmi šťastne, na čo vo svojom životopise spomína ich bratranec Raoul Bott, ktorý s nimi trávil veľa času ako dieťa a mladý chlapec až do roku 1939, kedy emigroval za rodinou svojho nevlastného otca Oskara Pfeffera do Londýna.
Všetky tri dcéry Mártona Kovácsa boli veľmi vzdelané mladé dámy a vždy boli stredobodom diószegských spoločenských a kultúrnych podujatí. Bözske Freibauer krásne hrala na klavíri a mala aj herecký talent. Často vystupovala na kultúrnych podujatiach, ktoré sa v tom čase v Diószegu hojne organizovali.
Rodina bola veľmi dobre zaistená a patrila k diószegskej „smotánke“, ktorá žila bohatým kultúrnym životom bez rozdielu, akej národnosti či vierovyznania boli ich priatelia. Freibaureovci slávili židovské sviatky, ale oslavovali aj Vianoce, na ktoré spomína Raoul Bott. Zo spomienok ich rovesníka, Györgya Pongráca, syna doktora Pongrácza, sme sa dozvedeli, že Vera Freibauerová bola aj veľká parádnica a mala obrovskú skriňu plnú topánok.
Situácia rodiny sa po roku 1938 postupne zhoršovala a krásne časy, ktoré dovtedy v Diószegu prežívali, kruto a definitívne ukončila deportácia všetkých diószegských Židov na jar roku 1944. Celá rodina Freibauerovcov bola odvlečená cez galantské geto a Nové Zámky do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau v Poľsku. Bözske Freibauerová a jej syn János koncentračný tábor neprežili.
Eduard Freibauer sa po vojne vrátil z koncentračného tábora Dachau. Jeho bývalý zamestnávateľ – diószegský cukrovar ho však odmietol zamestnať s tým, že jeho prepustenie na základe fašistických zákonov bolo právoplatné. Neskôr potom pracoval v cukrovare v Seredi a zomrel v roku 1958.
Vera Freibauerová, ktorá prežila koncentračný tábor, sa vydala za Williho Wollnera a mali dve dcéry Evu a Ági. Vera celý život smútila za mamičkou a bratom. Po vojne sa ešte stretla s Raoulom Bottom, ktorý bol jej bratrancom a najbližším príbuzným po sestre jej mamičky. Často si posielali fotografie a tak sa aspoň na diaľku cítili byť rodinou. Vera Wollnerová v roku 1968 emigrovala so svojim manželom a dcérami do Nemecka. Tam sa usadili v Bonne, kde Vera pracovala v univerzitnej knižnici.
Vera Wollnerová, rodená Freibauerová, zomrela pomerne mladá v nemeckom Bonne v roku 1987 vo veku 61 rokov.
[Zdroje:
Wollnerová Eva, vnučka a archív rodiny Wollnerovcov
Sudová Eva, Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, Ed. Sudová Eva, OZ Ponvagli, Sládkovičovo, 2015, ISBN: 978-80-972129-1-9]