1914‒2002
MUDr. Juraj Kolárik sa narodil v Budapešti v roku 1914. Jeho otec bol úradník a matka, rodená Elbertová, pochádzala z Trnavy a bola príbuzná so známym hudobným skladateľom Karolom Elbertom, tiež rodákom z Trnavy, ktorý zomrel v roku 1977 v Bratislave (dodnes sú známe jeho skladby Maličká slzička, Epizóda, Bol krásny deň, Do zajtra čakaj, Očarená bývam, Mne sa každé dievča páči, Či sa môj milý na to pamätáš,…).
Juraj maturoval v Temešvári, kde vtedy žila jeho rodina. V období Jurajovho štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave bývala rodina postupne v Novom Meste nad Váhom, Hlohovci a v Trnave. MUDr. Kolárik promoval v Bratislave v roku 1938.
Počas rasovej perzekúcie v období II. svetovej vojny bol zaradený na práce nezodpovedajúce jeho vzdelaniu. Pri Liptovskom Hrádku (Liptovský svätý Peter) pracoval manuálne na stavbe letiska a pri Čemernom v Zamatove, okres Vranov nad Topľou, pracoval ako robotník v kameňolome. V roku 1942 bol tri týždne internovaný v zbernom tábore na bratislavskej Patrónke. Neskôr žil ilegálne päť mesiacov v Novom Meste nad Váhom, kde pracoval ako pomocník zubného technika. V roku 1943 počas pôsobenia v nemocnici v Humennom dostával to najnižšie mzdové ohodnotenie.
S manželkou Magdalénou, rodenou Antalovou, sa zosobášil v roku 1942 a spolu prežili ťažké vojnové obdobie. Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli nútení skrývať sa „bunkrovať“ až do mája 1945. Obaja rodičia MUDr. Kolárika zahynuli v koncentračnom tábore v Auschwitz-Birkenau, kam boli z Trnavy transportovaní cez seredský tábor 12. apríla 1942. Aj matka pani Kolárikovej bola deportovaná do Auschwitzu.
Koncom roka 1945 dostal MUDr. Juraj Kolárik miesto obvodného lekár vo Veľkej Mači. V tom čase už bývali s manželkou v štátnom byte v Sládkovičove v kasárni. V roku 1946 sa manželom v Trnave narodila dcéra Vierka. Do Trnavy Kolárikovci často chodili, keďže tam bývala jediná sestra pani Kolárikovej, pani Főldešová, ktorej manžel bol generálnym riaditeľom trnavského cukrovaru.
V rokoch 1948–1949 pani Koláriková, ktorá si medzitým doplnila kvalifikáciu a vyštudovala zdravotnú školu, začala pracovať ako zdravotná sestra v ambulancii svojho manžela. V tej dobe do ich domácnosti prišla z Košút pomocníčka Bözsi, ktorá sa starala o ich dcérku a žila u nich 18 rokov. Neskôr sa vydala a potom ovdovela.
V roku 1949 zomrel MUDr. Gejza Büchler, štátny obvodný lekár pre Sládkovičovo a MUDr. Kolárik nastúpil na jeho miesto.
Pracovisko obvodného lekára mal najprv v Pongráczovom dome a bol vtedy jediným lekárom v obci. Neskôr sa na Školskej ulici zriadilo zdravotné stredisko, v ktorom už boli ordinácie viacerých lekárov. Následne sa zdravotné stredisko presťahovalo do bývalej nemocnice pre TBC chorých, kde MUDr. Kolárik pracoval až do dôchodku. Svoju prácu mal pán doktor veľmi rád, pacienti k nemu radi chodili a dôverovali mu. Keďže spolu s manželkou tak dlho pracovali, poznali všetkých obyvateľov a pani Koláriková vedela z hlavy všetky dáta narodenia pacientov aj ich celé rodinné anamnézy. Pacienti ho prezývali „Papa Kolárik“.
MUDr. Kolárik vykonával i pohotovostné služby a to najprv doma, pretože neboli zriadené centrálne. Pacienti za ním prichádzali do bytu, kde mal vždy pripravený pohotovostný kufrík s liekmi a keď bol potrebný malý chirurgický zákrok (šitie rany), vykonával ho vo svojej ordinácii. Ošetroval aj malé deti a volali ho aj k pôrodom. Často chodil za pacientami na koči – hintove, ktorý pre neho posielali z okolitých dedín a majerov.
Keď prišiel do Sládkovičova MUDr. Laurenc Púček, ktorý bol závodným lekárom pre cukrovar, MUDr. Kolárikovi pripadli do obvodu aj okolité dediny Veľká Mača, Malá Mača, Košúty a Veľké Úľany. Neskôr mu pridelili sanitné vozidlo so šoférom Alexandrom (Sanyim) Sudinom, s ktorým vykonával návštevy u pacientov v celom obvode. Vznikom OÚNZ v Galante sa pohotovostné služby centralizovali a MUDr. Kolárik tam mával 4–5 služieb mesačne.
Jeho ordináciu po ňom prebral MUDr. Vladimír Kubáni, ktorý si pamätá veľmi peknú oslavu 75. narodenín MUDr. Juraja Kolárika v kaštieli, ktorej sa zúčastnili významní hostia a zazneli na nej krásne príhovory. MUDr. Kolárik mal potom ešte dva roky ambulanciu pre poslucháčov v odborovej škole sídliacej v kaštieli.
Rodina sa postupne z bytu v kasárni presťahovala do Wollnerovho domu a nakoniec do bytu na Sídlisku Jána Dalloša.
V Sládkovičove Kolárikovci udržiavali blízke kontakty s rodinami Somogyiovcov, Goldbergerovcov, Šoltésovcov a s pani Bertou Fischerovou. V Galante mali tiež veľa priateľov – MUDr. Nováka s manželkou, Guttmanovcov, či Lichtnerovcov. Pán Lichtner veľa rokov pracoval v Sládkovičove v drogérii a Vierka Koláriková ako školáčka tam rada chodila cez prázdniny predávať tak, ako aj do papiernictva k pani Olinke Kanovskej.
Kolárikovci sa s priateľmi stretávali aj na dovolenkách v Luhačoviciach a Trenčianskych Tepliciach. Blízke vzťahy mali s rodinami Ing. Bezáka, MUDr. Dóku a pána Mitterpacha, s ktorými pán doktor rád hrával karty. Dobre vychádzal aj so svojim kolegom MUDr. Laurencom Púčekom a lekárnikom Jurajom Winklerom.
Dcéra MUDr. Kolárika Viera maturovala v Galante v roku 1963, vyštudovala medicínu v Bratislave, kde promovala v roku 1969. Atestácie si spravila z chirurgie (1972) a z anesteziológie (1980). V roku 1973 sa vydala za MUDr. Pavla Lesného, rádiológa, ktorý tiež pochádzal z lekárskej rodiny. Narodili sa im dve dcéry Barbara a Katarína, ktoré s veľkou láskou vychovávala aj ich stará mama pani Viola Lesná. MUDr. Kolárik s manželkou ich pravidelne každú nedeľu navštevovali. Zažili aj krásne spoločné dovolenky na Slovensku, na Balatone a v Juhoslávii pri mori.
Tieto radostné dni prekazilo po krátkej chorobe úmrtie pani Magdalény Kolárikovej v roku 1991. Po jej úmrtí sa MUDr. Kolárik presťahoval do Bratislavy, do penziónu, kde bol do roku 2000, kedy ochorel a opakovane bol hospitalizovaný v Nemocnici u Milosrdných bratov. Krátko sa o neho starala aj ich bývalá gazdiná Bözsi néni v Košútoch v domácom prostredí. Nakoniec, aby bol bližšie k svojej rodine, žil v penzióne Ohel David v Bratislave. Zomrel v októbri 2002.
MUDr. Juraj Kolárik bol lekárom, na ktorého jeho pacienti dodnes spomínajú. Počas svojej 44 ročnej lekárskej praxe si vždy s plným nasadením plnil svoje poslanie.
[Zdroje:
Sudová Eva, Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, Ed. Sudová Eva, OZ Ponvagli, Sládkovičovo, 2015, ISBN: 978-80-972129-1-9]