autor: Bohuslav Kráľovič
Bohuslav Kráľovič sa narodil v roku 1950 v Križovanoch nad Dudváhom. Zomrel v roku 2018 pred dokončením tejto publikácie. Bol ženatý s manželkou Annou a spolu mali dve dcéry Adelu a Ivetu, dvoch vnukov Daniela a Patrika, dve vnučky Hanu a Šarlotu. O svoju rodinu sa príkladne staral.
V rokoch 1966 – 1970 absolvoval Strednú priemyselnú školu v Trnave, odbor prevádzky a údržby dráhových vozidiel. V tomto odbore sa aj zamestnal a v tejto profesnej oblasti pracoval celý svoj aktívny zamestnanecký život ako zodpovedný vedúci prevádzky železničnej vlečky trnavského cukrovaru až do odchodu na dôchodok.
Jeho koníčkom bola história železníc trnavského regiónu a bol v roku 1996 pri zrode Klubu priateľov železníc Trnavy a okolia. Neskôr bol zvolený do funkcie výkonného tajomníka klubu. Od roku 2012 bol členom združenia Tyrnaviavelo, ktoré sa zaoberá renováciou historických bicyklov vyrobených pred rokom 1945.
Bohuslav Kráľovič mal aj veľa iných záujmov z oblasti kultúry. Jeho obľúbení speváci a skupiny boli v Trnave – Duo Live guitars, Pavel Opatovský & Jozef „Laci“ Pagáč, zo Slovenska – Dežo Ursíny (Beatmen, Soulmen), z Čiech – Vladimír Mišík (Matadors, Flamengo, ETC) a z ostatných krajín – Rolling Stones, Beatles, Creedence Clearwater Revival. Z filmov môžeme spomenúť Sedem statočných a český film Železný dedek s Jaroslavom Marvanom v hlavnej úlohe.
Predložená kniha predstavuje pohľad Bohuslava Kráľoviča na Trnavu a jej železnice, ktorý v Trnave a pri jej železnici prežil viac ako 50 rokov. Po odchode na dôchodok mal na čo spomínať, a tak si zaumienil pripraviť a vydať knihu, v ktorej by zdokumentoval to, čo považoval v oblasti železníc a ich súvisu s mestom Trnava za najdôležitejšie, aby to zostalo zachované aj pre budúce generácie. Žiaľ, nemal to šťastie svoje dielo formálne dokončiť verejnou prezentáciou, aj keď už nebol ďaleko od naplánovaného cieľa.
Vďaka svojej rodine a priateľom však Bohušova práca neskončí zabudnutá a dostáva sa medzi ľudí formou publikácie v stave, v akom ju zanechal tesne pred vydaním s redakčnou úpravou, ale so zachovaním jeho autorskej originality. Ako už bolo v poznámkach spomenuté, voľné miesta, na ktorých chcel umiestniť ešte ďalšie fotografie, boli vyplnené textom, ktorý vysvetľuje niektoré súvislosti, prečo je obsah knihy taký, aký je. Autor knihy by to určite rád urobil pri verejnej prezentácii knihy, ale už nemôže.
K tvorbe jeho publikácie treba ešte uviesť, že sa v roku 2012 obrátil na Marka Englera, ktorého poznal od jeho detstva, s požiadavkou, že potrebuje odborne poradiť pri príprave knihy. Začal mu nosiť rôzne archívne fotografie, ktoré obaja spoločne skenovali. Neskôr si zakúpil vlastný skener a fotografie začali triediť do jednotlivých kapitol, neskôr do presného poradia. S manželkou potom k fotografiám dopisovali text.
Tak začala pomaly systematickou a mravenčou činnosťou vznikať kniha, ktorá nie je určená na rozsiahle čítanie, ale skôr na odpočinkové prezeranie fotografií s doplňujúcimi popismi. Pre tých starších, aby si zaspomínali, pre tých mladších, aby mohli porovnať minulosť so súčasnosťou.
Autor čitateľovi nič nevnucuje, len s nevtieravou úprimnosťou sa k obrazom slovne prihovára príťažlivou deskripciou, aká bola história železníc na Trnavsku, dávne podoby Trnavy a jej okolia; ako to bolo a ako to už nebude. Z historických fotografií sa dozvedáme, ako žili obyvatelia Trnavy a okolia vo svojej dobe, akú významnú úlohu pritom zohrávala železnica v ich každodennom živote.
Okrem knihy uvedieme ešte niečo o Bohušovej práci v Klube priateľov železníc Trnavy a okolia (KPŽT), ktorého členom bol už od založenia klubu v roku 1996. Bohušovi totiž nešlo len o sústredenie svojich spomienok do jednej knihy, ale aktívne a veľmi iniciatívne sa v klube venoval dokumentovaniu železníc v Trnave a jej okoliu. Jeho zbierka z pôsobenia v cukrovare sa stala základom zbierkového fondu KPŽT.
Snažil sa históriu železníc v Trnave sprostredkovávať verejnosti aj prostredníctvom nástenky KPŽT v suteréne budovy železničnej stanice v Trnave. Pomáhal pri výrobe nástenky a následne na ňu umiestňoval rôzne materiály, texty a fotografie, aby si mohli cestujúci skrátiť čakanie na vlak čítaním a prezeraním fotografií z histórie železníc v Trnave a okolí.
Výraznú zásluhu mal aj na vybudovaní pamätníka železničnej dopravy v Trnave. Iniciatívne pomáhal pri úprave koľaje, umiestnení klubových vozňov a renovácii parného rušňa O & K 2911, ktoré tvoria uvedený pamätník pri nástupišti 4 železničnej stanice Trnava. A tak si nielen deti môžu prísť pozrieť skutočný parný rušeň (aj keď už nefunkčný), návestidlo, predzvesť, závoru a ďalšie artefakty z histórie železníc. A pri prechádzke po nástupišti 4 si môžu aj spomenúť na Bohuslava Kráľoviča, ktorému Trnava a železnice boli ukotvené hlboko v srdci…