Mr. Peter Buday
Bc. Monika Chalmovská
Neskorobarokové jednolodie s južne orientovanou, polygonálne ukončenou svätyňou sa nachádza v západnej nárožnej polohe bloku, kde spolu s priľahlým areálom kaštieľa vytvára jadro historického stavebného fondu mesta.
Kostol stojí v severnej časti dlhej parcely súbežnej s Cukrovarskou ulicou, na ktorej sú situované i objekty starej fary a k nej patriacej murovanej hospodárskej stavby. Obydlie duchovného zaznamenané už v prameňoch zo 17. storočia prešlo výraznejšími stavebnými úpravami v období baroka a v 20. storočí. Zmeny sa v zásadnejšej miere dotkli uličného krídla, kým dvorové, spojené s hospodárskou prístavbou, sa zachovalo v autentickej podobe.
Pred uličným priečelím bývalej fary stojí kamenný Trojičný stĺp. Vedľa hlavného vstupu do kostola je umiestnený misijný kríž (1890). Nový farský úrad bol postavený v 70. rokoch 20. storočia južne od svätyne. Najbližšie okolie kostola (dnešná farská záhrada) malo dlhú dobu funkciu miesta posledného odpočinku tunajších obyvateľov.
Kostolu Nanebovzatia Panny Márie bola doposiaľ venovaná minimálna pozornosť, čo odzrkadľuje niekoľko krátkych viet o ňom v monografii Bratislavskej župy a v Súpise pamiatok. Nasledujúci text vychádza z konfrontovania informácií z dostupných archívnych prameňov a existujúceho stavu. Tu treba podotknúť, že niektoré nižšie uvedené tvrdenia bude nutné v budúcnosti overiť postupmi architektonického a podrobného historického výskumu.
Podľa tradovaných názorov bol dnešný kostol postavený v závere 18. storočia, pričom k jeho svätyni pripojili vežu staršieho objektu z doby medzi rokmi 1620 až 1690. Významnejšou obnovou prešiel v roku 1926 pod patronátom miestneho cukrovaru.
Lokalizácia architektúry, jej zasvätenie a skutočnosť, že Diószeg bol od konca 14. storočia v držbe starobudínskych klarisiek, by mohli byť oporou pre domnienku o vzniku staršieho kostola pred 17. storočím. Až v tomto období sa totiž objavujú v archiváliách správy o novom chráme, ktorý mal nahrádzať starší objekt „stojaci v poliach“, teda kostol svätej Margity v Malej Mači.
Na druhej strane, kanonické vizitácie tejto oblasti zo 60. rokov 16. storočia nenaznačujú existenciu dvoch kostolov, na rozdiel od mladších zdrojov hovoriacich o sakrálnom objekte mimo sídla a v strede obce. Je málo pravdepodobné, žeby v centre správy jedného z panstiev rehole klarisiek nestála aspoň kaplnka.
Nakoľko nie sú k dispozícii žiadne doklady načrtávajúce jej prítomnosť, budeme ďalej vychádzať z faktov zaznamenaných v historických dokumentoch. Tie kladú založenie predchodcu dnešného kostola do etapy pred rokom 1637. V zápisnici takzvanej Pázmányovej vizitácie sa uvádza ako novostavba v pokračovaní farskej záhrady.
Neskoršie cirkevné písomnosti však datujú jeho vznik až do poslednej dekády 17. storočia. Rozpor medzi spomínanými údajmi naznačuje možnosť dlhého procesu realizácie kostola, prerušovaného udalosťami turbulentnej doby.
Jediným pozostatkom neskororenesančnej stavby (okrem základových múrov predpokladaných pod úrovňou terénu) je štvorpodlažná veža s murovanou helmicou situovaná atypicky pred západným múrom svätyne. Tá pôvodne uzatvárala západné priečelie lode. Stopou po nej je odtlačok sedlovej strechy viditeľný na východnej fasáde veže prekrytej neskoršou prístavbou pre točité schodisko. Poloha odtlačku napovedá, že hmota veže nenadväzovala presne na os lode, čo by mohlo svedčiť o časovom posune medzi vznikom týchto súčastí objektu.
Podobu staršieho kostola v základných obrysoch vykresľuje obsah vizitácie z roku 1781, spísanej bratislavským archidiakonom Jánom Neparádym a Františkom Fábrim, správcom fary v Žihárci.
Jednoloďová tehlová stavba s východnou orientáciou svätyne (azda polygonálneho tvaru) bola v interiéri zaklenutá pravdepodobne valenou klenbou s lunetami nad oknami. Loď zo severu presvetľovali dve, z juhu tri okná so železnými mrežami. Za hlavným oltárom, vo východnej stene presbytéria, sa nachádzalo okrúhle okno s výplňou zo skla zafarbeného na žlto. Vo svätyni bolo okrem neho ešte jedno na výšku stavané okno.
Sakristia (taktiež zaklenutá) mala dve malé okná s mrežami. Nad hlavným vstupom sa týčila organová empora z dreva nesená dvojicou drevených, polychromovaných stĺpov. Pod loďou ani pod svätyňou nemohli byť vytvorené krypty kvôli vysokej hladine spodnej vody. Strechy pokrýval šindeľ. Priestranstvo okolo kostola slúžiace na pochovávanie ohraničoval múr.
Nie je známe, či tu koncom 17. storočia stáli okrem hlavného oltára Nanebovzatia Panny Márie aj bočné oltáre. Privilegovaný oltár svätého Jozefa bol podľa chronostikonu zaznamenaného Neparádym a Fábrim postavený v roku 1736. Pred rokom 1761 stál už aj oltár svätého Jána Nepomuckého posvätený biskupom Antonom Révayom. Vizitácia Alexeja Kürthyho, farára zo Salíb (1761), spomína vo veži dva zvony. Jeden z nich – ku cti Panny Márie – odliali v roku 1741. Kostol mal ku koncu 18. storočia tri zvony: veľký zasvätený Panne Márii a svätému Štefanovi kráľovi z dielne trnavského majstra Mateja Orfandla (1770), menší svätého Donáta a svätého Floriána z roku 1772 a už spomínaný mariánsky.
Dva posledne uvedené zvony padli za obeť vojnovej rekvirácii v roku 1917, veľký však ostal ušetrený od tohto osudu. Vzhľadom k tomu, že latinské nápisy na ňom neboli ešte publikované, uvádzame ich v nasledujúcom prepise. Text na dolnom páse znie: In Hon: B. V. M. Assvmp s: Stephani R: hvng: Eccl: Dioszegiensis Anno 1770. na hornom: Fvndavit me Matthaeus Orfandl: Tyrnavia (v preklade: Ku cti Nanebovzatia Panny Márie a svätého Štefana kráľa uhorského cirkev v Dió-szegu v roku 1770 / Odlial ma Matej Orfandl, Trnava).
Za pôsobenia farára Juraja Ščasného kostol prešiel väčšou obnovou, ktorej rozsah nie je konkretizovaný. Zdá sa, že nedošlo na ňom k významnejším zásahom – prístavbám, klenutiu priestorov či rozširovaniu otvorov. Renovácia sa mohla premietnuť do plastickej výzdoby fasád v duchu vrcholného baroka. Farebnosť priečelí podľa zachovaných náterov na východnej stene veže kombinovala svetlookrovú na súvislých plochách a bielu na profilovaných prvkoch architektonického členenia, teda pilastroch, rímsach a zrejme aj na paspartách okien.
Koncom 18. storočia, tesne pred stavbou nového kostola, sa vo vnútri staršej stavby nachádzali tri barokové oltáre stĺpového typu. Hlavný s obrazom Nanebovzatia Panny Márie dopĺňali po bokoch drevené, zlátené sochy svätého Ladislava a svätého Imricha ako i reliéf Korunovania Panny Márie v štíte. Nad mramorovaným tabernákulom z dreva sa týčil kríž s Ukrižovaným z „bieleho kovu“.
Na južnej strane, pred triumfálnym oblúkom, bol situovaný bočný oltár svätého Jozefa so sochami svätého Karla Boromejského a svätého Jána Nepomuckého. Na oltári mala miesto socha Bolestnej Panny Márie s Kristom sňatým z kríža. Pred ním, pri stene bola umiestnená spovedelnica. Oltár Jána Nepomuckého stál pred severnou stenou triumfálneho oblúka. Medzi stĺpmi po pravej strane obrazu svätca bola osadená socha svätého Jána Evanjelistu, po ľavej svätej Kláry.
V lodi boli tak ako dnes dva rady lavíc. Inventár kostola dopĺňal dodnes zachovaný pacifikálny kríž. Na nárožiach veže, nad korunnou rímsou už stáli sochy svätého Štefana a svätého Ladislava kráľa, svätej Kláry a svätej Alžbety. V spojitosti s miestnou tradíciou sa nedá vylúčiť, že tieto skulptúry pochádzajú z inej lokality, no „výber“ svätých zastúpených aj v interiéri svedčí skôr o opaku, teda, že sochy mohli byť už od začiatku určené pre kostol v Diószegu.
Dôvody, prečo sa prikročilo k asanovaniu starého kostola, nie sú zatiaľ objasnené. V žiadnom zo skúmaných materiálov sa totiž nevyskytuje poznámka o nevyhovujúcom stave, poškodeniach či nepostačujúcej kapacite budovy. Nejasný ostáva i rok výstavby nového chrámu. Vznikal každopádne po zmene vlastníckych vzťahov v 80. rokoch 18. storočia, v réžii cirkevnej základiny. Utilitárna forma stavby zodpovedá „štandardizovaným“ riešeniam z prostredia stavebného riaditeľstva Uhorskej komory.
Najzásadnejším posunom oproti skoršej situácii bola zmena orientácie stavby na severojužnú. Pochovávanie na cintoríne okolo kostola v strede obce skončilo už pred rokom 1781, po otvorení nového pohrebiska na okraji sídla. Po zbúraní cintorínskeho múru bola vytýčená nová komunikácia spájajúca hlavnú ulicu Diószegu s budúcou Cukrovarskou. Azda na túto skutočnosť reagovali aj stavitelia pri zakladaní nového kostola. Jeho hlavné priečelie s mohutným trojuholníkovým štítom a nikou pre sochu (poškodenou počas bombardovania v roku 1945) orientovali do centrálneho priestoru obce, svätyňu do farskej záhrady.
Loď kostola a sakristia dostali rovný, doskový strop, klenby sa uplatnili vo svätyni a pod organovou emporou. Loď dostáva svetlo cez štvorice vysokých okien v západnej a východnej stene. V južnom závere svätyne bolo pravdepodobne kruhové okno. Veža bola pôvodne prístupná zo svätyne, čo dokladá zamurovaná pravouhlá nika v jej západnej stene. Krátko po dokončení kostola vzniklo schodisko medzi svätyňou a vežou, vonkajší plášť svätyne totiž ostal neomietnutý. Mobiliár bol prenesený zo staršieho objektu, no v priebehu 19. storočia došlo k jeho postupnej obmene.
Obnovy kostola v 19. storočí nemali podstatný charakter. Dané obdobie sa premietlo najmä do interiérovej výbavy sledujúcej dobové tendencie. K úpravám väčšieho rozsahu sa pristúpilo snáď okolo polovice 19. storočia. Ich ukončenie by mohol datovať nápis na vrchnej doske oltárnej menzy dokladajúci posvätenie hlavného oltára a vloženie relikvií vtedajším ostrihomským arcibiskupom, kardinálom Jánom Scitovským (Szcitovszky):
MDCCCLIV- die 1.octob. Joannes Cardinalis
Archieppus Strigon. consecravit altare hoc,
et Reliquias ss. Stephani M. Neiti m.-
et Gaudiosae M. Inclusit
(V preklade: V roku 1854, dňa 1. októbra, kardinál Ján, arcibiskup ostrihomský, posvätil tento oltár a relikvie svätého Štefana martýra, svätého Neita martýra a svätej Gaudiosi martýrky doňho vložil).
Organ na empore pochádza z roku 1866. V roku 1897 sa uskutočnila prestavba stropu v lodi financovaná patrónom grófom Jozefom Zičim ml. (Zichy). Strop tak získal svoju dnešnú podobu s výraznými fabiónovými nábehmi na dlhších stranách a delením stredného pásu pomocou profilovaných trámov na šesť obdĺžnikových polí. V tom istom roku bola v nike hlavného priečelia kostola umiestnená socha Panny Márie s dieťaťom, dar Márie Franzisky von Firmian, manželky baróna Karla Kuffnera. Pre patrónov kostola a farnosti boli vo svätyni vyhradené osobitné lavice. Zičiovský rod pripomínal tiež erb na triumfálnom oblúku, odstránený v roku 1926.
Významnejšie zmeny pre kostol priniesli roky po ukončení I. svetovej vojny. Do jeho interiéru zaviedli elektrický prúd, ktorý bezplatne zabezpečoval cukrovar (1922). U bratov Fischerovcov v Trnave boli odliate tri nové zvony – Božského Srdca Ježišovho, Panny Márie a svätého Jozefa. Zvony osadili spolu s veľkým zvonom Panny Márie a svätého Štefana na novú železnú stolicu.
Vnútro kostola vymaľovali opäť na náklady cukrovaru (1926). Naopak, figurálne maľby zhotovené na stenách lode nitrianskym maliarom Gustávom Schülem vznikali z príspevkov bývalých vojakov, vojnových zajatcov a ich rodín. Pod nimi dostali miesto pamätné tabule pripomínajúce nielen padlých, ale aj šťastný návrat z bojového poľa či zajatia.
Na západnej stene, smerom od triumfálneho oblúka, sú namaľované scény Kristovej kázne, Panny Márie s dieťaťom v spoločnosti dvoch anjelov a v poslednom poli samostatná postava svätého Imricha. Oproti nemu, na východnej stene sa nachádzal obraz Panny Márie Lurdskej premaľovaný v roku 1957 K. Csanakym. Nasleduje výjav Krista utešujúceho raneného vojaka. Posledná scéna (Kristus utišujúci búrku) na tejto strane so signatúrou „Kobrtek“ pochádza z roku 1982. V roku 1926 obnovili aj reliéfy zastavení Krížovej cesty. Tehlové podlahy v lodi, popri obvodových stenách, nahradil betón. Mramorové dosky ostali zachované.
Modernizácia kostola pokračovala v 30. rokoch vysvietením vežových hodín, inštalovaním štyroch medených lustrov v lodi a dvoch reflektorov vo svätyni. Koncom desaťročia sa uskutočnila oprava strechy realizovaná majstrom Štefanom Fülöpom zo Senca.
Odchodom barónskej rodiny kostol i farnosť prišla o veľkorysého podporovateľa. Nutnú údržbu a opravy v povojnovej dobe brzdili finančné možnosti veriacich a neskôr aj ideové a byrokratické prekážky. Prvá väčšia obnova zdevastovaných fasád sa mohla uskutočniť až v polovici 60. rokov 20. storočia. V tom čase bol pod odborným dohľadom Júliusa Állóa reštaurovaný hlavný oltár.
Exteriér kostola prešiel po roku 2000 celkovou obnovou. Počas nej rozobrali mohutný oporný pilier v šírke západnej fasády prvého podlažia veže. Interiér bol nanovo vymaľovaný. Posledné prvky barokového zariadenia – kazateľnica a niekoľko lavíc – boli odstránené ešte v priebehu 70. rokov 20. storočia.
Vnútorný mobiliár je rôznorodý, v prevažnej miere však pochádza z 19. a 20. storočia. Podľa zápisov v mestskej kronike a na základe fotografickej dokumentácie však vieme, že najdlhšie slúžiacimi súčasťami pôvodného interiéru boli kazateľnica na východnej stene lode a súbor bohato vyrezávaných lavíc z konca 18. storočia.
Polkruhová kazateľnica konzolového typu bola prístupná z chóru priamym jednoramenným schodiskom. Na čelnej strane parapetu rečniska bol situovaný drevený plytký polychromovaný reliéf so zobrazením svätej Kataríny. Ozvučná strieška kruhového tvaru vrcholila volútovým nadstavcom s doskami Desatora. Kazateľnica bola dokladom prelínajúceho sa neskorého baroka s klasicizmom. Stratou jej primárnej funkcie bola v druhej polovici 20. storočia odstránená. Drevené vyrezávané lavice zdobené rokajovým dekórom a festónmi s ružami boli nahradené novodobými.
Z pôvodného zariadenia kostola sa zachoval len barokový kovový pacifikál, ktorý podľa nápisu na reverze kríža pochádza z roku 1777 a bol darom rodiny Csizmazia. Krížik s dekoratívne stvárnenými ramenami a plastickou postavou Ukrižovaného je upevnený na dlhej tyči a v súčasnosti situovaný vedľa oltárneho stola.
Hlavný novogotický oltár z roku 1908 umiestnený v závere svätyne pochádza z dielne Jozefa Krauseho z Banskej Štiavnice a bol darom manželov Mikuláša a Pirosky Nagyovcov. Oltár menších rozmerov pozostáva z kamenného stola a drevenej trojosovej vyrezávanej architektúry s plastickými dekoratívnymi prvkami v podobe štylizovaných vegetabilných motívov. Dominantné postavenie má vyššia ústredná veža vrcholiaca drobnou baldachýnovou architektúrou s latinským krížom. Bočné časti oltára majú vo výklenkoch umiestnené sochy patrónov – svätého Mikuláša a svätej Kataríny Sienskej. Kronika mesta z roku 1936 sväticu identifikuje s postavou svätej Prisky (Ireny), avšak atribúty ako rehoľný odev, krucifix, či tŕňová koruna naznačujú, že ide o svätú Katarínu zo Sieny. Architektúra je horizontálne členená zlátenými rímsami a štíhlymi stĺpikmi s kompozitnými hlavicami. Pred ústrednou vežou je predstavený svätostánok s baldachýnom a s dvojicou adorujúcich anjelov po stranách. Do oltára sú sekundárne začlenené i relikviáre s ornamentom typu „kvetov trpezlivosti“, o ktorých predpokladáme, že pochádzajú z pôvodného hlavného oltára. Polychrómia architektúry je farebnou kombináciou bieleho monochrómneho základu a zlátených detailov.
Za hlavným oltárom svätyne dominuje monumentálny polkruhovo ukončený obraz s výjavom Nanebovzatia Panny Márie, ktorý pravdepodobne nesúvisí s pôvodnou oltárnou architektúrou, ale je dielom prvej polovice 19. storočia podľa rozšírenej barokovej predlohy. Mnohofigurálna kompozícia nasleduje tradičnú ikonografickú schému rozdelenú do dvoch plánov. V dolnej časti uprostred obklopuje prázdnu hrobku skupina smútiacich a prekvapených apoštolov. Nad nimi sa v oblakoch vznáša Panna Mária podopieraná dvojicou anjelov. Autor tejto rozmernej olejomaľby v klasicistickom rezbárskom ráme ukončenom krížom nie je doložený.
Azda z pôvodného hlavného oltára Nanebovzatia Panny Márie pochádza neskorobarokové tabernákulum v súčasnosti umiestnené na mieste bočného oltára Božského Srdca Ježišovho. Podľa kroniky boli ďalšie fragmenty ešte v 30. rokoch 20. storočia uložené v priestore pod emporou, vedľa schodiska. Svätostánok má podobu polkruhovo ukončenej drevenej skrinky s dvojicou stĺpikov a jednokrídlovými dvierkami so zobrazením kalicha s hostiou. Biela polychrómia je tu doplnená o zlátené detaily. Vo vrchole
e umiestnená zrejme aj pôvodná drevená lúčová gloriola s rytými písmenami IHS. Na tabernákule je položený polychromovaný a zlátený kríž s postavou Ukrižovaného. Ako napovedajú formálne znaky i použitá farebnosť bol vytvorený pre terajší hlavný oltár.
Vo východnej časti lode sú po stranách triumfálneho oblúku situované dve olejomaľby z 19. storočia, ktoré boli podľa mestskej kroniky súčasťou bočných oltárov. Na ľavej strane sa nachádza polkruhovo ukončený obraz v klasicistickom vyrezávanom ráme, ktorý pochádza z niekdajšieho Mariánskeho oltára. Olejomaľba zobrazuje tradičný ikonografický námet svätého Michala Archanjela porážajúceho diabla. Archanjel odetý v brnení, zahalený v riasenej drapérií, drží nad hlavou meč a šliape po nahej mužskej postave, ktorú obklopujú fantaskné príšery predstavujúce zlo.
Na pravej strane je situovaný obraz rovnakého formátu z pôvodného bočného oltára Božského Srdca Ježišovho so znázornením Kalvárie. Ústrednou postavou je ukrižovaný Kristus, ktorého po stranách obklopujú postavy Panny Márie a svätého Jána Evanjelistu. Oba obrazy pochádzajúce z dielne neznámeho autora sú kvalitnou ukážkou precíznej maľby historizmu s prvkami nazarenizmu.
Ranoklasicistická krstiteľnica tradičného typu s misou formovanou z radiálne komponovaných lupeňov je situovaná v blízkosti svätyne a je zhotovená z dreva potiahnutého polychromovaným štukom. Krstiteľnicu zakrýva drevený vrchnák s krížom vo vrchole. Predpokladáme, že krstiteľnica vznikla už pre nový kostol. V podobnom duchu vznikla aj kamenná svätenička situovaná v západnej časti lode.
Na bočných stranách lode je zavesených štrnásť zastavení krížovej cesty z roku 1926 v historizujúcom štýle. Jednotlivé zastavenia majú podobu edikuly flankovanej stĺpikmi s dekoratívne stvárneným nadstavcom. Vo výklenku sú umiestnené drobné reliéfne výjavy, často výrazne vystupujúce z plochy. Podľa mestskej kroniky ich nechal obnoviť miestny farár Endre Entress.
Hlavný oltár pochádza zrejme z rovnakého obdobia a dielne ako aj dvojica pendantných drevených spovedníc situovaných na západnej strane kostola, ktoré svojim charakterom korešpondujú s oltárom. Majú podobu trojdielnej uzavretej skrine s trojicou jednokrídlových presklených dverí. Ústredná časť je flankovaná dvojicou štíhlych kompozitných stĺpikov a ukončená dekoratívnym nadstavcom. Dverná výplň uprostred je obohatená o motív gréckeho kríža s ďatelinovým ukončením. Pri oboch spovedniciach vyhotovených z dyhovaného dreva sa uplatnilo rovnaké riešenie tvaru i výzdobných prvkov.
Na empore kostola je umiestnený dvojmanuálový, sedemnásťregistrový organ z roku 1866 v historizujúcom štýle, ktorý je prácou významného organára Martina Šaška. Päťdielna organová skriňa na vysokom sokli je doplnená dvojvežovým pozitívom, ktorý je ukotvený v hmote kamenného parapetu a prečnieva do priestoru kostola. Organová skriňa je rozčlenená na päť píšťalových polí, vo forme troch nízkych veží, medzi ktoré sú vložené dve vysoké veže ukončené strieškami. Veže opatrené bielou polychrómiou sú obohatené o členitú zlátenú drevorezbu v podobe štylizovaných florálnych motívov. Trojvežový pozitív v spodnej časti upevnený konzolkami je riešený obdobne. Okrem hodnotnej rezbárskej práce je kvalitným i organový nástroj, ktorý Ludwig Moser, jeden z najznámejších organárov svojej doby označil za majstrovské dielo. V podobnom duchu o ňom referovali i noviny Peštbudínske vedomosti. Nástroj v roku 2012 prešiel generálnou opravou.
Po stranách organu je umiestnených niekoľko radov starších drevených lavíc, ktoré sú členené vpadnutými kazetami a ozdobnosť im dodáva detail v podobe zvlnených bočníc.
Na ľavej strane organa je na stene uchytený závesný obraz z konca 19. storočia, na ktorom je znázornená Ružencová Panna Mária s dieťaťom v náručí. Postava je umiestnená v kruhu tvorenom ružencom a kvetmi ruží, medzi ktoré sú vsadené drobné kruhové maľby s výjavmi zo života Krista. Olejomaľba na plátne je vložená do pravouhlého ozdobného rámu zlatej farby.
Na pravej strane je umiestnená olejomaľba s námetom Zvestovania Panne Márii, osadená v jednoduchom drevenom ráme. Maľba s polkruhovým ukončením zachytáva moment, kedy prichádza Archanjel Gabriel s ľaliou v rukách a zvestuje Panne Márii narodenie dieťaťa. Obraz bol vytvorený v štýle klasicizmu doposiaľ neznámym autorom. Sochy svätých, ktoré venovali miestni obyvatelia, pochádzajú z prvej polovice 20. storočia. Plastiky spočívajú na podstavcoch a sú rozmiestnené v interiéri kostola.
Medzi nové interiérové prvky patrí aj Lurdská jaskyňa v podobe niky s kamenným obložením, do ktorej je vložená novodobá socha Panny Márie. Pri jej nohách je situovaná socha mladého modliaceho sa dievčaťa. K mobiliáru kostola patria aj novodobé lavice jednoduchých foriem, oltárny stôl, či ambóna s mikrofónom.
Jedna z najstarších historických dominánt mesta prešla pozoruhodným vývojom. Ranobarokovú jednoloďovú stavbu s klasickou orientáciou, s monumentálnou vežou na západnom priečelí, nahradila koncom 18. storočia klasicizujúca architektúra. Premeny sa zákonite dotkli aj vnútorného zariadenia, v ktorom sa dodnes zachovalo niekoľko prvkov z čias existencie skoršieho sakrálneho objektu. Hoci dostupné pramene dovoľujú relatívne presné poznanie jeho dejín, mnohé otázky ostávajú nezodpovedané alebo v rovine predpokladov. Odpovede na ne bude môcť ponúknuť ďalšie bádanie rozšírené aj na najbližšie prostredie kostola.
[Zdroje:
Pramene:
Archív Pamiatkového úradu SR (A PÚ SR), Bratislava, zbierka základných výskumov, inv. č. Z 2298, Sládkovičovo – obec
A PÚ SR, fond Krajský úrad štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava, krabica č. 82, fasc. Sládkovičovo
Magyar Nemzeti Levéltár, Budapest, fond Urbaria et Conscriptiones, fasc. 172, N. 21 (r. 1805)
Mestský úrad Sládkovičovo, Veľký Dióseg (Nagydiószeg) krónikája. I. kötet. Rkp., 1936, s. 43–72 a n.
Prímási Levéltár Esztergom, Egyházlátogatási jegyzőkönyvek gyűjteménye. Liber visitationis 87 (r. 1761); 155a (r. 1781)
Štátny archív Bratislava (ŠA BA), fond Archív mariánskej provincie františkánov v Bratislave 1253–1918. Lad. 26, inv. č. 226, spisy „Extra ordinem, J“
ŠA BA, fond Krajský národný výbor Bratislava – odbor školstva a kultúry, krabica č. 43, fasc. č. 321/1
Literatúra:
A Magyar Tudományos Akadémia Művészettörténeti Kutató csoportjának forráskiadványai XII. Acta cassae parochorum. Egyházmegyék szerint besorolt iratok. 5. füzet. Esztergomi egyházmegye 1733–1779. A – M Budapest 1976, s. 89.
BEKE, M. (ed.): Strigonium Antiquum 3. Pázmány Péter egyházlátogatási jegyzőkönyvei (1616–1637). Budapest: Márton Áron Kiadó, 1994, s. 261–262
BOROVSZKY, S. (ed.): Magyarország vármegyéi és városai. Pozsony vármegye. Budapest: OMT, 1904, s. 87
BUCKO, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava: Unia, 1939, s. 138, 147
FORSTER, Gy. (ed.): Magyarország műemlékei. A műemlékek helyrajzi jegyzéke és irodalma. II. kötet. Budapest: Hornyánszky Viktor 1906, stĺpec 660
GERGELYI, O. – WURM, K.: Historické organy na Slovensku. Bratislava: Opus, 1982, s. 309
HEGEDŰS, A. – TÓTH, K. (ed.): Egyházlátogatási könyvek katalógusa 9. Esztergomi főegyházmegye. I. A–K. Esztergom: PLE, 2000, s. 147
Súpis pamiatok na Slovensku, III. Bratislava: Obzor, 1969, s. 114
NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis. Strigonii: Typis Gustavi Buzárovits 1894, s. 71
TROCHTA, J.: Zoznam cirkevných miest Slovenska, zostavený podľa pápežských účtovných registrov o desiatkoch, zaplatených užívateľmi cirkevných benefícií v Uhorsku v XIV. storočí. (Príspevok k historickej topografii Slovenska). Zoznam fár Bratislavskej stolice. Rkp. Bratislava, Historický ústav SAV, 1964, s. 25]
Súsošie Najsvätejľej Trojice na stĺpe
Mgr. Naďa Kirinovičová
Neďaleko rímskokatolíckeho kostola, popri ceste ku kaštieľu, sa pred budovou fary nachádza stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice. V jeho okolí boli pôvodne, ako to dokladajú dobové pohľadnice i záznam z kroniky mesta, vysadené lipy. V súčasnosti súsošie dominuje sadovnícky upravenej ploche pred budovou fary, kde ho namiesto vzrastlých líp obklopujú mladé tuje. Stĺpy zasvätené Najsvätejšej Trojici či rôznym svätým mali väčšinou votívny charakter, nechali ich stavať mestá alebo obce, ktoré mali tieto stĺpy ochrániť pred rôznymi prírodnými katastrofami, najmä pred požiarom (stĺpy so sochou svätého Floriána), v období morových epidémií pred morom či ako vďaka za to, že mor mesto obišiel (trojičné a mariánske stĺpy, stĺpy so svätým Rochom alebo svätým Šebestiánom), prípadne zabezpečiť dobrú úrodu a chrániť plodiny na poli a hospodárske zvieratá (stĺpy so svätým Vendelínom). Okrem toho sú veľmi rozšírené stĺpy so svätým Jánom Nepomuckým, ktorý bol patrónom vodných tokov, ochrancom pred povodňami, ovplyvňoval dážď a chránil úrodu.
Spodobenie Najsvätejšej Trojice, predstavujúce najmä oslavu cirkvi, bolo jedným z najrozšírenejších námetov stĺpov v baroku a množstvo kvalitných prác i ľudovo stvárnených trojičných stĺpov nachádzame v rôznych mestách a dedinách po celom Slovensku. Často mali v urbanizme sídla dominantnú polohu v centre na námestí, alebo, ako v prípade Diószegu, v blízkosti kostola.
Súsošie Najsvätejšej Trojice v Diószegu nechala podľa kroniky postaviť Alžbeta Nedecká (Nedeczky) v roku 1857 z prostriedkov po svojom nebohom manželovi Jánovi Nagyovi a synovi Albertovi. V 30. rokoch 20. storočia sa o súsošie starala vdova po Felixovi Csanakim.
Z kroniky sa mimo iného dozvedáme aj to, že každý rok v nedeľu na sviatok svätej Trojice sa k soche konala procesia.
Trojičný stĺp je zložený z podstavca, stĺpa s hlavicou a samotného súsošia Najsvätejšej Trojice. Dvojitý hranolový podstavec predelený rímsou je v spodnej časti nižší s vyrytým nápisom, v hornej časti vyšší, na čelnej strane s reliéfom stojacej ženskej postavy, na ostatných stranách hladký.
Maďarský nápis na podstavci hlása: Sláva sv. Trojici, chvála Panne Márii, matke nášho Spasiteľa. Figúra ženy – Márie, matky Ježišovej, stvárnená ako trištvrtereliéf stojí na akomsi stupňovitom podstavci, s predstúpenou pravou nohou, prekríženými rukami na prsiach a mierne sklonenou hlavou. Odetá je do splývavého plášťa zopnutého na hrudi, ktorý jej spadá voľne k nohám, nad pravou nohou sa roztvára a odhaľuje spodný odev a bosú nohu. Smutnému výrazu ženskej tváre dominujú privreté oči a zovreté pery, pozdĺž krku jej tvár lemujú kadere, sčasti zakryté šatkou či kapucňou, ktorou má prikrytú hlavu.
Z figúry stvárnenej takmer ako antická socha však cítiť smútok a melanchóliu, ktorá odkazuje nielen na spojitosť s biblickou Máriou, smútiacou nad stratou svojho syna Ježiša Krista, ale možno ju chápať i ako pripodobenie objednávateľky, Alžbety Nedeckej a jej smútku za manželom a synom, na pamiatku ktorých bol stĺp so súsoším postavený. Mária je navyše zobrazená ako takzvaná Sedembolestná Panna Mária – nad prekríženými rukami mala figúra pôvodne zrejme sedem šípov smerujúcich k srdcu ako spodobenie Máriiných siedmych bolestí. Taktiež podstavec ukončený trojuholníkovým štítom medzi dvoma akrotériami je blízky formám klasicizujúcich náhrobkov frekventovaných v priebehu 19. storočia. Z podstavca sa týči hranolový stĺp s hladkými stenami ukončený miskovitou hlavicou zdobenou na všetkých štyroch stranách motívom štylizovaných listov. Stĺp vrcholí súsoším svätej Trojice v typickej ikonografickej podobe podľa apoštolského vyznania viery, zaužívanej na trojičných stĺpoch už v baroku – sediaci Boh Otec ako starší bradatý muž drží v pravej ruke jablko a v ľavej žezlo, z ktorého zostal už len málo čitateľný fragment. Svätožiara okolo jeho hlavy má typickú trojuholníkovú podobu. Vedľa neho sediaci Ježiš Kristus, so žehnajúcim gestom pravej ruky, ľavou rukou pridŕža kríž – symbol svojho umučenia.
Kompozíciu pôvodne musela dopĺňať holubica, symbol Ducha svätého, ktorá sa zrejme „vznášala“ osadená nad figúrami uchytená na dodnes zachovanej kovovej tyči. Pravdepodobne bola takisto kovová, zrejme i so zlátením.
[Zdroje:
Archívne pramene:
Mestský úrad Sládkovičovo: Veľký Diószeg (Nagydiószeg) krónikája. I. kötet. (1936), s. 60–61]