1920‒2010
Pred viac ako desiatimi tisícročiami sa človek usadil na jednom mieste a začal pestovať rastliny pre svoju obživu. Už vtedy ľudia prezieravo uchovávali semená najlepších rastlín ako osivo na ďalšie roky. Šľachtitelia postupne zasahovali do genetického materiálu rastlín, pričom využívali prírodné alebo navodené zmeny organizmov. Uplatňovanie vedeckých poznatkov v šľachtení rastlín viedlo k tvorbe genotypov pšenice, ktoré zaznamenali doslova „zelenú revolúciu“.
Veľkú úlohu pri šľachtení pšenice zohrali i šľachtitelia zo Slovenska a medzi nimi jeden z najvýznamnejších Ing. Štefan Szamák, ktorý pôsobil na šľachtiteľskej stanici na Novom Dvore, ktorú v roku 1912 ako prvý súkromný výskumný ústav v Uhorsku založil barón Karl Kuffner de Diószegh.
Ing. Štefan Szamák pochádzal z lekárskej rodiny a narodil sa v Bratislave v roku 1920, kde aj začal chodiť do školy. Už v škole dostal veľmi dobré základy hlavne jazykového vzdelania. Naučil sa po maďarsky, nemecky a slovensky a neskoršie i ďalšie jazyky. Keď vyšiel z brány gymnázia, ovládal osem jazykov – maďarský, nemecký, slovenský, český, anglický, fínsky, francúzsky a latinský. Zdalo by sa, že cudzie jazyky boli jeho hlavným záujmom, no nebola to pravda. Záber jeho záujmov bol širší a po skončení gymnázia chcel študovať v Prahe na pedagogickej fakulte biológiu a chémiu. Žiaľ, v roku 1938 sa v Európe schyľovalo sa k vojne a tak namiesto do Prahy ho otec poslal na tri roky do Mosonmagyaróváru, kde absolvoval hospodársku akadémiu a potom ešte na Univerzitu Komenského v Bratislave, kde študoval biológiu a chémiu.
Pracovať začal na šľachtiteľskej stanici v Sládkovičove, kde pôsobil vo funkcii hlavného šľachtiteľa od 20. septembra 1943 do 31. októbra 1991, teda viac ako 48 rokov a do dôchodku odišiel ako 71 ročný.
Už na počiatku svojej kariéry sa takpovediac vyznamenal, keď sa aj jeho zásluhou podarilo v Diószegu zachrániť množstvo vzácneho biologického materiálu, lebo po prechode frontu v roku 1945 bolo znehodnotené mnoho šľachtiteľského materiálu na iných šľachtiteľských staniciach a ďaľší výskum bol tak znemožnený.
V rokoch 1947 až 1949 sa zaslúžil aj o vybudovanie nových objektov pre účely šľachtenia na Novom Dvore. Počas svojej tvorivej práce sa ako autor alebo spoluautor podieľal na vyšľachtení odrôd pšenice ozimnej Nová 200, B 35, Košútska, Košútka, Lívia a Sana, na vyšľachtení odrody ovsa siateho Gratus, šošovice siatej Slovenská modrá, prosa siateho Slovenské červené, Stoklas bezbranný ZK 1957 a Žitniak (pýr) hrebenitý Mužla.
V rokoch 1945–1948 sa podieľal aj na budovaní nových šľachtiteľských staníc na Slovensku vo Veľkej Lomnici, Kočovciach, Bučanoch a Kvetoslavove. Od roku 1947 spoločne s Ing. Harajom zakladali odrodové poloprevádzkové pokusy s obilninami, predovšetkým s pšenicou ozimnou a jarným jačmeňom na Československých štátnych majetkoch v Hubiciach, Palárikove, Holiči, Markušovciach, Veľkej Ide, Turni nad Bodvou a vo Vígľaši.
V rokoch 1947–1955 vykonával osvetovú prácu a prednášal na celom Slovensku. Svojimi skúsenosťami pomáhal agronómom pri zavádzaní veľkoplošného pestovania hustosiatych obilnín, kukurice, strukovín, krmovín, ale aj iných plodín ako mak, proso, šošovica, trávy,… a vychoval veľa mladých šľachtiteľov.
Na otázku prečo svoj život zasvätil šľachteniu pšenice v roku 2004 odpovedal: „No prečo som sa venoval len pšenici? Jednoducho to bol rozkaz. V roku 1970 sme sa sklamali v našom veľkom spojencovi, ktorý nám nepomohol vo vtedajšej veľkej kríze a nedostatku pšenice. Vtedy bolo rozhodnuté maximálne sa venovať vyšľachteniu vlastných odrôd pšenice, čo sa nám ja podarilo a Československo sa stalo sebestačné v pestovaní pšenice. Napriek tomu, že dnes to nie je moderné, za svoju dlhoročnú prácu som dostal uznanie i od vtedajšieho politického systému a spolu s kolegami zo Solarov (okres Dunajská Streda) som prevzal štátne vyznamenanie Klementa Gottwalda. Maximálne som s kolegami zo Solarov spolupracoval a aj dnes ma navštevuje jeden z nich, Ľudovít Rákóczi, ktorého som si veľmi obľúbil. Rád si s ním podebatujem a obaja zisťujeme, že doba sa akosi zmenila k horšiemu. Jednoducho všetko je dnes o peniazoch, o rozličných „kšeftoch“, o pozíciách. Som z toho smutný, no dúfam, že naším vstupom do Európy sa na tomto úseku veľa zmení i na Slovensku. Úžitok z novej Európy budú mať čiastočne moje deti, z ktorých dvaja sú inžinieri a venujú sa záhradníctvu, jeden je biológ a jeden jazykovedec, no pevne verím, že najviac mojich jedenásť vnúčat.“
K tomu, aby pán Szamák mohol pokojne pracovať, potreboval dobré rodinné zázemie, aké mu vytvorila jeho manželka Lívia, s ktorou žil 62 rokov a pomenoval podľa nej jednu z vyšľachtených odrôd.
Aj na dôchodku mal vo svojej záhradke malú botanickú zbierku. S láskou sa venoval pestovaniu a šľachteniu rozličných zaujímavých rastlín, napríklad jahôd, hoci už iba pre svoju radosť a vlastnú potrebu.
Jeho veľkou láskou boli spevácke zbory Vox Humana a Zoltána Kodálya, ktorého členom bol šesťdesiat rokov. Umenie, hudba a literatúra boli jeho najväčším koníčkom.
Ing. Štefan Szamák, jeden z našich najvýznamnejších šľachtiteľov, zomrel po dlhej chorobe v roku 2010. Bol to nesmierne zaujímavý človek so širokou škálou záujmov. Jeho galantský byt plný kníh, fotografií, obrázkov od vnúčat a pravnúčat, s veľkou mapou Fínska na strope dýchal čarom jeho osobnosti.
[Zdroje:
Sudová Eva, Život v Sládkovičove 6/2010, Ed. Mesto Sládkovičovo
Súkromný archív rodiny Szamákovcov http://www.galanta.sk/evt_file.php?file=2244
http://plantbreeders.hu/files/Jelenkori_2016_1_2__Matuz_J.pdf