1966‒1996
Alfonz Talamon sa narodil v roku 1966 v Dunajskej Strede, tri roky žil v Horných Salibách a potom sa presťahovali do Sládkovičova, k rodine jeho otca.
Už na základnej škole sa prejavil jeho talent a vzťah k literatúre a histórii. Jeho mimoriadne nadanie sa týkalo slohu a jeho fantázia a cieľavedomosť sa prejavila už na základnej škole, keď sa sám od seba prihlásil na literárnu súťaž Literárny a výtvarný Trenčín a z okresného kola tejto súťaže sa vrátil s hlavnou cenou. V rokoch 1981–1984 študoval na Gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským v Galante. Počas stredoškolského štúdia si natoľko obľúbil chémiu, že dokonca chcel byť chemickým inžinierom. Bol aj úspešným športovcom a reprezentoval svoju školu v basketbale.
Zvíťazila však literatúra a ako nádejný spisovateľ so záujmom pristupoval k novým veciam. Prvé literárne práce, ktoré publikoval v školskom časopise, boli vždy spojené s históriou. Stal sa členom redakčnej rady školského časopisu Alkotó Ifjúság (Tvorivá mládež), v ktorom publikoval sedem vedeckých príspevkov a pätnásť noviel. Vo svojich prácach často písal o svojich priateľoch, skúsenostiach, vnútorných pocitoch, o svojom duševnom svete. Okrem školského časopisu sa jeho práce objavili i v časopise Iródia.
Po maturite sa prihlásil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na odbory maďarský jazyk a dejepis, ale pre nedostatok miesta ho neprijali. V tom čase musel štát zabezpečiť prácu každému a tak Alfonz Talamon ako vlakový poštár cestoval na trase Bratislava-Košice. Zážitky z ciest mali vplyv i na jeho literárnu prácu a vlak sa objavil vo viacerých jeho dielach – Éjszaka árkádsorai (Arkády noci), A pikádorok ivadéka (Potomok pikadorov), Gályák Imbrium tengerén (Galeje na mori Imbria) alebo Álomkereső utazásai (Cesty priekupnika so snami).
Po roku strávenom vo vlaku sa konečne dostal na univerzitu. V roku 1986 bolo v maďarskom literárnom časopise Tiszatáj vydané jeho dielo Az utolsó író memoárja (Memoáre posledného spisovateľa), ktoré kritika prijala veľmi priaznivo.
Rok 1988 bol rozhodujúcim rokom v jeho živote, zomrel mu otec a tak musel ukončiť štúdium na univerzite a prevziať úlohu hlavy rodiny. Zostal však verný literárnej tvorbe a v tomto roku uzrel svetlo sveta zväzok noviel pod názvom A Képzelet szertartásai (Obrady predstavivosti).
V apríli 1989 odišiel na 20 mesiacov trvajúcu vojenskú službu do Českej Kamenice pri Děčíne, kde bol vojenským pisárom. Po vojenčine sa stal športovým redaktorom novín Szabad Újság (Svobodné noviny) a neskôr sa stal profesionálnym spisovateľom. So svojou priateľkou Ildikó Serédiovou žili v tom čase v Nových Zámkoch. V roku 1992 vydal román Gályák Imbrium tengerén a Lajos Grendel povedal, že na pulty kníhkupectiev sa dostala kniha, ktorá sa zásadne odlišuje od zvyčajných, priemerných a tuctových diel. Tri roky sa čakalo na ďalšie Talamonovo dielo, vydané pod názvom Az Álomkereskedő utazásai.
Dňa 8. februára 1996, po návrate z Esterházyho kaštieľa v Galante, ho pred ich domom zrazilo auto. Sedem mesicov ležal v kóme v Galantskej nemocnici. Medzitým obdržal za knihu noviel Az Álomkereskedő utazásai Madáchovu cenu. Pri preberaní ceny mladého spisovateľa zastupovala jeho matka. Rodina, priatelia, známi do poslednej chvíle dúfali v jeho uzdravenie. Matka ho denne navštevovala, čítala mu, no márne.
Alfonz Talamon odišiel do iného sveta. Na pohrebe sa s ním v mene priateľov a Spoločnosti maďarsky píšucich spisovateľov a vydavateľstva Kalligram rozlúčil Lajos Grendel.
Po jeho smrti v roku 1998 bola vydaná jeho najznámejšia, žiaľ nedokončená kniha Samuel Borkopf: Barátaimnak, egy Trianon előtti kocsmából, v slovenskom jazyku vydaná pod názvom Samuel Borkopf: Mojim priateľom z predtrianonskej krčmy (preklad Renata Deáková).
Napriek tomu, že Alfonz Talamon nás opustil v najkrajších rokoch života, jeho životné dielo dáva čitateľom zážitok naozaj trvalej hodnoty. Jeho knihy sa nachádzajú v knižniciach väčšiny maďarskej inteligencie.
Podľa môjho názoru čitateľov jeho diel môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Jednu skupinu tvoria ľudia, ktorí po prečítaní talamonovsky dlhých viet, po pár stranách knihu odložia a po čase ju pokryje prach. Do druhej skupiny patria tí, ktorí s úžasom čítajú jeho diela znova a znova, zabezpečujúc mu tým nesmrteľnosť.
Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku si jeho pamiatku pripomína literárnou cenou Alfonza Talamona, ktorá je udeľovaná za najlepšie pôvodné prozaické dielo maďarsky píšuceho autora.
Mesto Sládkovičovo s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a občianskeho združenia Pro Urbe umiestnilo v roku 2006 v parčíku pri budove mestského úradu sochu Alfonza Talamona, ktorá je dielom akademického sochára Júliusa Maga. Táto socha je pripomienkou diela významného spisovateľa a vďaka svojej originalite sa stala symbolom mesta.
[Zdroje:
Gulyás László, Život v Sládkovičove 1/2007, Ed. Mesto Sládkovičovo
Súkromný archív rodiny Talamonovcov
http://www.szmit.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=164
https://hu.wikipedia.org/wiki/Talamon_Alfonz
http://adatbank.sk/lexikon/talamon-alfonz/]]