Mária mlyn

Mgr. Petra Kalová

Mária mlyn je situovaný na juhozápadnom okraji mesta Sládkovičovo, mimo historického jadra mesta. Areál mlyna vymedzujú ulice Košútska z východnej strany a Sídlisko Jána Dalloša zo severnej strany. Juhozápadná strana areálu je ohraničená poľami. Podľa katastrálnej mapy z roku 1907 sa na dnešnom mieste mlyna rozprestierali voľné, nezastavané plochy v podobe lúk a pasienkov, označovaných ako Nagydűlő, čo je viditeľné aj na fotografii zachytávajúcej výkopové práce mlyna.
Mlyn bol postavený v roku 1912 po pravej strane širokej priemyselnej železnice cukrovaru. Staviteľom bol Ján Tomaschek z Nitry a hlavným strojníkom Leopold Letocha ml. Pomenovanie Mária mlyn dostal podľa manželky Karla Kuffnera, grófky Márie Firmian.
Mlyn vznikol ako vedľajší podnik cukrovaru, v ktorom sa vzhľadom na rozsiahle hospodárstva, spracovávala pšenica, jačmeň, hrach a kukurica. Strojné zariadenie mlyna poháňal surový olej. V prvých rokoch výroby tu pracovalo šesťdesiat robotníkov, pričom sa denne zomlelo 500 metrákov pšenice. Mlyn vyrábal jemnú múku vyhľadávanú cukrárňami, no prebiehalo tu aj čistenie zeleného hrachu.
V areáli sa okrem samotného mlyna nachádzajú aj pomocné objekty – sklady múky a administratívna budova situované rovnobežne s objektom mlyna, vila úradníka v severnej časti areálu a obilné silo zo 60. rokov 20. storočia.
Stavebný vývoj areálu možno sledovať podľa situačných plánov z roku 1912, 1928 a 1946. V roku 1912 vznikli takmer všetky objekty, pred rokom 1928 bol k šrotovni kukurice pristavaný kukuričný sklad a k starému skladu múky bol pristavaný nový sklad múky. V roku 1946 bola postavená administratívna budova.
Mlyn je mohutnou blokovou stavbou, ktorá je zložená zo štyroch aditívne radených priestorov – mlyna, čistiarne obilia so schodiskom a vodnou vežou, šrotovne kukurice a skladiska kukurice s transformačnou stanicou. Funkčné rozdelenie miestností je podľa pôvodného delenia zaznačené na situačnom pláne z roku 1912.
Objekt je zložený z kubických hmôt, ktoré sú výškovo rozdielne v závislosti od ich funkčného diferencovania. Časť mlyna má päť podlaží, ostatné časti sú sedempodlažné. Komplexne má mlyn v pôdoryse tvar písmena „T“.
Vodná veža so schodiskom v centrálnej časti objektu mala pôvodne čisto funkčný charakter. Bola tu situovaná vodná nádrž ako rezerva pre prípad vzniku požiaru pri výrobe a na chladenie strojného zariadenia. Zároveň sa sem načerpávala voda na vyrovnávanie tlaku vody pri spracovávaní obilia. Sekundárne sa veža stala dominantným, vizuálne príťažlivým prvkom v exteriéri. Vodný zdroj vo veži, ako súčasť výrobnej budovy, má pôvod v anglických cvernových továrňach, ktorý sa používal napríklad v textilných továrňach v Lancashire v polovici 19. storočia, neskôr sa uplatnil aj na mlynských budovách.
Na fasádach sa rytmicky striedajú dvojice okenných osí s plasticky vystupujúcimi lizénovými pásmi z režných tehál, ktoré kontrastujú s inak hladko omietnutými plochami so svetlosivým náterom. Parter objektu je celoplošne riešený z režných tehál. Režné tehly sú ďalej akcentované v nadokenných rímsach a na ukončení fasády výraznou korunnou rímsou so zuborezom.
Okná majú tvar obdĺžnika a sú vyplnené kovovým rastrom s tabuľovým jednosklom. Jedná sa o typ vetracích okien, otvárateľných v centrálnej časti o šírke šiestich tabuliek. Tieto okná sú jedným z charakteristických znakov priemyselnej architektúry. Pod oknami vystupuje plastický dekor parapetných výplní v tvare štvorca. Hoci bol sklad kukurice pristavaný neskôr, rešpektuje pôvodné architektonické stvárnenie fasády, ktoré je takmer neodlíšiteľné od pôvodnej. Do mlyna sa vstupuje z južnej strany objektu cez dvojkrídlové železné dvere veže. Vstup je prístupný cez rampu so schodiskom situovanú pozdĺž mlyna. Bohaté stvárnenie fasád, ktoré v prípade čisto účelnej stavby nebolo potrebné, povýšilo priemyselný objekt na budovu reprezentatívneho charakteru.
Mlyn je odkazom na prosperitu majiteľa Karla Kuffnera. Mohutná, proporcionálne vyvážená stavba s estetickými detailmi na fasáde je výrazom úspešného kuffnerovského podnikania. Podnikatelia, ktorých podnik vynášal bohatstvo, sa často prezentovali prostredníctvom okázalejšieho architektonického riešenia priemyselných budov, čo im dovoľovala ich priaznivá finančná situácia.
Mária mlyn je typ umelého obilného mlyna, ktorý v hierarchii vývoja mlynov predstavuje jednu z vrcholných etáp technologického vývoja mlynov. Proces výroby prebiehal automaticky prostredníctvom strojov od suroviny až po hotový produkt. Prítomnosť človeka bola potrebná iba z hľadiska kontroly strojov. V umelom mlyne sa oproti starším mlynom spájali tri funkcie súvisiace s výrobou – mletie, čistenie a skladovanie, ktoré ovplyvnili hmotové aj architektonické stvárnenie objektu. Pri starších mlynských budovách s oddelením výrobných a skladovacích priestorov sa architektonickému výrazu prikladala minimálna pozornosť. Pôvodne mal mlyn zaujímavý technický prvok – sklzový žľab na vrecia, ktorý bol situovaný v časti skladu a ústil do prejazdu. Vrecia tak bolo možné v krátkom čase dopraviť z ktoréhokoľvek podlažia skladu na vagón vlečky. Ďalším technickým riešením, bolo vytvorenie požiarnych únikových východov na južnej fasáde mlyna. Systém drevených podest so zábradlím vertikálne prepojených požiarnym rebríkom bol situovaný v jednej osi v časti mlyna a v časti šrotovne kukurice. Práve v týchto dvoch častiach dochádzalo v rámci výroby najčastejšie k požiarom, kedy vznikla explózia pri zmiešaní určitého objemu múčneho prachu so vzduchom, pôsobením tepla a nežiaducim prístupom svetla do mlecieho zariadenia. Pôvodné strojné zariadenie nie je známe, podľa archívnych dokumentov však bolo vymenené v roku 1927–1931 pardubickou firmou Josef Prokop a synové. Zachovaná je aj plechová tabuľka firmy odkazujúca k rekonštrukcii strojného zariadenia.
Nosné, obvodové múry objektu sú z tehlového muriva. Dispozične ide o pozdĺžne orientovaný trojtrakt s drevenými stropmi s priečne kladenými trámami s prievlakmi z dvoch „U“ profilov spojených prenitovanými spojovacími platňami. Prievlaky dosadajú na stĺpy rovnako zložené z dvoch „U“ profilov spojených prenitovanými platňami. V časti mlyna je obmena spojenia „U“ profilov stĺpov nitovaním cez zošikmené pásy ocele.
Sedlová strecha objektu má v časti mlyna krov vytvorený stojatou stolicou s vrcholovou väznicou a s krajnými väznicami na stĺpikoch. Z podlažia pod krovom vedú vzperky pre podopretie krovu. Stĺpik pod vrcholovou väznicou je opretý o väzný trám krovu. Vo vrchole sú vzperky pre elimináciu priehybu strešnej konštrukcie. Šrotovňa má krov tvorený stojacou stolicou s vrcholovou väznicou a väznicami na krajných stĺpikoch. Vrcholová väznica je podopretá vzperami. Veža má valbovú strechu, ktorej krov tvorí stojatá stolica s vrcholnou väznicou opretou na stĺpiku, ktorý je opretý o väzný trám.

[Zdroje:
Pramene:
Ústredný archív geodézie a kartografie, Bratislava, Katastrálna mapa Sládkovičovo, r. 1907
Štátny archív – Bratislava, Preberací zoznam – Mlyny a cestovinárne, n. p. v Piešťanoch, škatuľa Cukrovar –Sládkovičovo 1947–1948, Revízia pozemkovej reformy
Štátny archív – Bratislava Preberací zoznam – Mlyny a cestovinárne, n. p., v Piešťanoch, plány a projekty „Mária Mlyna“ 1927–1937
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu
cukrovarnického, Praha 1886–1950
KOZMA, Ján. Veľký Diósek (Nagydiószég) krónikája. I. kötet. Sládkovičovo, Mestský úrad, 1933, s. 351–353
Literatúra:
KLASEN, Ludwig. Mühlen, Brot – und Gebäck- Fabriken. Grundriss–Vorbilder von Gebäuden aller Art. Leipzig: Baumgärtner´s Buchhandlung, 1895.
OEHLKE, Andreas. 2005. Das englische Vorbild: Die Einführung moderner Spinnereibauten und Textiltechnik aus Lancashire. In: Cotton mills for the continent. Essen: Klartext Verlag, 2005, s. 22–37
SUDOVÁ, E. (ed.): Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar / Diószeghi Kuffner Károly báró és a diószegi cukorgyár. Mesto Sládkovičovo, 2009]
Mária mlyn

Mgr. Naďa Kirinovičová

Súčasťou areálu Mária mlyna bol aj bytový dom pre úradníkov mlyna, ktorý ležal severne od hlavného výrobného objektu. Objekty mlyna vznikli s najväčšou pravdepodobnosťou podľa jedného architektonického plánu v roku 1912, ktorý počítal aj s riešením bytovej otázky zamestnancov. Tak bol pre
radníkov postavený samostatne stojaci bytový dom, začlenený do priestoru neďalekých výrobných budov, ohradených pôvodne masívnou ohradou a prístupný niekoľkými železnými bránami.
Popri mlyne v blízkosti bytového domu sa na východnej strane prechádzala trať úzkorozchodnej poľnej železnice a na severe koľaje s normálnym rozchodom. Okolie mlyna pôvodne tvorili polia. Západne od domu stála menšia stavba, dodatočne zaznačená do situačného plánu budov z roku 1912, kde bola, ako vieme podľa neskoršieho situačného plánu z roku 1946, umiestnená práčovňa a kôlňa.
Stavba formálne vychádza z typu vily, avšak vnútorná schodisková dispozícia je typická pre bytové domy 19. a zo začiatku 20. storočia. Architektúra domu čerpá z tvaroslovia geometrickej secesie aplikovaného na fasáde v podobe štvorčekového dekoru v suprafenestrách okien prvého podlažia. Typický je aj tvar okenných šambrán, polia vyplnené obdĺžnikovým rastrom v suprafenestrách okien druhého podlažia, aj obdĺžnikové polia v rôznych formách aplikované v omietke fasády (pilastre, rímsy, parapety,...).
Autor bytového domu pri Mária mlyne mohol poznať Reissigovu vilu, postavenú začiatkom 20. storočia v Brne architektom Leopoldom Bauerom, prípadne aj jeho vilu Kralik vo Vimperku z rokov 1904–1905, v ktorých Bauer kombinoval prvky geometrickej secesie a viedenskej moderny. „Bauerovskou“ inšpiráciou je najmä použitie štvorčekov na fasáde inak konzervatívnej, symetricky komponovanej blokovej hmoty bytového domu. Kombinácia zaužívaných tradičných motívov vychádzajúcich z architektúry neskorého klasicizmu a z klasických motívov v rôznych podobách pretransformovaných v celej plejáde historizmov, spolu s dobovo aktuálnymi secesnými motívmi a prvkami viedenskej moderny bola v počiatkoch 20. storočia pomerne bežným javom. Samotný Bauer realizoval svoje plány v duchu klasicizmu, secesie, historizmov a neskôr i funkcionalizmu.
Podľa kroniky mesta je mlyn Mária dielom architekta Jána Tomascheka, čím sa núka predpoklad, že aj bytový dom bol súčasťou jeho projektu. Napriek tomu, že kompletné dielo staviteľa Tomascheka respektíve jeho rodinnej firmy nie je doteraz spracované, ukazuje sa, že v prípade svojich realizácií aplikoval rôzne štýlové tendencie citeľne ovplyvnené subjektívnym vkusom objednávateľa (historizujúce vily, eklektické verejné budovy).
Tomaschek bol stavebným podnikateľom, preto často realizoval aj projekty iných architektov. Podrobná znalosť architektonickej dokumentácie pri plnení zákazky bola iste prostriedkom, ako spoznať a neskôr prípadne zužitkovať vo vlastných projektoch prvky dobovo aktuálnej a objednávateľmi žiadanej architektúry. Vzhľadom k tomu je možné, že bytový dom projektoval sám Tomaschek, vylúčiť však nemožno ani to, že autorom bol priamo architekt z českého prostredia. Navyše situačný plán budov z roku 1912 je opatrený pečiatkou staviteľa Karla Fehre z Prahy.
Dom má pôdorys obdĺžnika, z ktorého na západnej a východnej strane vystupujú hmoty plytkých rizalitov. Bytový dom má dve podlažia a suterén, jediný vstup sa nachádza v rizalite západnej (dvorovej) fasády. Vstupné dvojkrídlové drevené dvere, ku ktorým vedú tri schodiskové stupne, majú v dolnej tretine kazetovú výplň. Ostatná plocha je presklená štvorčekovými a obdĺžnikovými poliami. Zo vstupného priestoru je vpravo schodiskom prístup do suterénu. Obe podlažia i suterén prepája pôvodné schodisko s kovaným zábradlím, na ktorom sú použité geometrické motívy kruhových terčov, poloblúkov a priamych línií štýlovo sa blížiacich už neskorším formám art déco.
V dome je umiestnených celkovo päť samostatných bytov prístupných z podesty schodiska. Schodiskový trakt je v úrovni medzi prvým a druhým podlažím presvetlený obdĺžnikovým šesťdielnym oknom v drevenom ráme, umiestnenom v osi nad vstupom. Vstup a osvetľovacie okno schodiska sa nachádzajú v poslednej osi trojosového rizalitu dvorovej fasády. Ostatné osi tvoria okenné otvory prvého a druhého podlažia s dvojitými oknami v drevenom ráme.
Po stranách rizalitu sú dve okenné osi na každom podlaží s úzkymi obdĺžnikovými oknami. Okná prvého podlažia majú podokennú rímsu vysadenú na konzolkách a suprafenestru vytvorenú v omietke s motívom vychádzajúcim z formy trojuholníka s rôzne mäkko vykrojenými rohmi a trojicou respektíve dvojicou štvorčekov v ploche suprafenestry. Suprafenestru okien druhého podlažia tvorí obdĺžnik vytvorený v omietke so skosenými hornými rohmi vyplnený obdĺžnikovým rastrom, pričom štvorčeky sú tu situované po stranách okien. Obdobný panel sa nachádza spolu s ďalším obdĺžnikovým poľom nad oknom schodiska.
Vertikálny akcent dodávajú fasáde pilastre medzi úzkymi oknami bočnej strany fasády, horizontálne je fasáda členená pásovou rustikou do výšky vstupných dverí a rímsou v omietke so „šrafovaním“ v hornej tretine okien druhého podlažia. Hlavná uličná fasáda je v šírke štyroch stredových okenných osí v rizalite zavŕšená trojuholníkovým skoseným štítom. Dekora tívne motívy sú rovnaké ako na vstupnej fasáde, pričom okná na oboch podlažiach sú rovnaké – dvojité obdĺžnikové v drevenom ráme. Trojuholníkové panely so „šrafovaním“ a štvorčekový dekor sa nachádzajú aj v ploche štítu.
Obdobne stvárnené sú aj bočné užšie fasády, perforované na oboch podlažiach vždy jedným oknom a dvoma pilastrami. Na svetlej fasáde bola použitá kombinácia hladkej a štruktúrovanej omietky (plochy so zrnitou omietkou), kontrast plochých a vystúpených častí, pričom farebný akcent dodávali fasádam keramické štvorce žltej farby aplikované na omietku. Pôvodne pravidelný rytmus fasád narušili neskoršie úpravy, najmä vytvorenie nových okien a zamurovanie pôvodných okenných otvorov. Tieto úpravy sa týkajú najmä bytu na prvom a druhom podlaží v severnej časti domu.
Vybudovanie nových otvorov malo za následok najmä porušenie dekoratívnych súčastí fasády – rímsy na druhom podlaží, ktorá obieha všetky fasády objektu a tiež pilastrového rádu. V interiéri sú badateľné úpravy menšieho rozsahu týkajúce sa najmä výmeny vstupných dverí do jednotlivých bytov, nové nátery v spoločných priestoroch schodiska (olejovou farbou vytvorený sokel na stenách), novodobá linoleová a dlaždicová podlaha, obnovená bola aj časť krytiny valbovej strechy.
V okolí domu sa už zrejme od počiatku počítalo s výsadbou zelene, čo bolo bežnou úpravou okolia nielen bytových domov, ale dokonca aj výrobných areálov. Na dobovej pohľadnici možno vidieť pred uličným priečelím vysadené listnaté stromy, ktoré rástli aj v blízkosti mlyna a administratívnej budovy. Je pravdepodobné, že podobne ako dnes, obyvatelia domu obhospodarovali aj menšiu okrasnú či úžitkovú záhradu.
Bytový dom vedľa Mária mlyna predstavuje dodnes autenticky zachovanú obytnú stavbu ako doklad komplexnosti riešenia výrobného areálu spolu s obydlím zamestnancov. V rámci architektúry Sládkovičova je ojedinelým zástupcom štýlového prúdu neskorej secesie, ktorá sa tu uplatnila v jednoduchom a striedmom vyznení aplikovaním dekoratívnych súčastí na fasádu a v interiéri vo formách zábradlia schodiska.

[Zdroje:
Pramene:
Mestský úrad Sládkovičovo: Veľký Diósek (Nagydiószeg) krónikája. I. kötet. (1936), s. 353
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, Situationsplan der Maria-Künstmühle in Dioszég, Blat No. 1278, 1912.
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, Mlýn „Mária“ v Dioseku (situačný plán), 1946]