Mgr. Peter Buday
V podkovovitom rozšírení v juhovýchodnom závere parku, v susedstve barokovej sýpky je situovaná jedna z architektonických dominánt mesta, mauzóleum barónskej rodiny. Solitér v štýle neoklasicizmu stojí na vyvýšenej terase spevnenej kamennými blokmi a betónom, pôvodne oddelenej múrom od zvyšnej časti areálu. Dvojpodlažná bloková stavba na štvorcovom pôdoryse je prístupná širokým jednoramenným schodiskom umiestneným v osi severného (vstupného) priečelia.
Interiér vrchného podlažia, slúžiaceho kedysi príležitostným liturgiám, je zaklenutý jedným poľom pruskej klenby. Svetlo do priestoru preniká cez okno s polkruhovým záklenkom na juhu. Murivo z ružového ryolitu je vo vnútri obložené mramorovými platňami dvoch odlišných tónov. Kým vnútorné plochy západného a východného panelu určeného pre nápisy vypĺňajú dosky zo sivého mramoru, zvyšné plochy pokrýva kameň v okrovom odtieni so sivým žilkovaním.
Panely po bokoch ohraničuje profilovaný rám prechádzajúci do archivolty a plytké žliabkovanie nad soklom. Vo východnom poli je čitateľný na os komponovaný maďarský text:
Itt nyugszik / diószeghi Kuffner Károly báró / 1847. július 28. – 1924. december 12. / és neje / diószeghi báró Kuffner Károlyné / Kronmetzi és Meggeli / Firmian Mária Franciska Adél / grófnő / 1856. március 29. – 1925 július 28.
Na západnej stene:
Itt nyugszik / diószeghi Kuffner Raoul báró / 1886. június 25. / és neje / diószeghi báró Kuffner Raoulné / Cara Carolina von Haebler / 1889. augusztus 20. – 1932. június 8.
Točité schodisko v strede pôdorysu vedie do krypty s výklenkami pre rakvy, ktoré boli spúšťané cez obdĺžnikový otvor v podlahe pred južnou stenou horného podlažia. Kryptu tvorí štvorcový priestor so železobetónovým stropom rozšírený o šestnásť otvorených hrobových komôr siahajúcich mimo základný pôdorys. Polkruhové vetracie okno v južnej stene dolného podlažia bolo zamurovaním znefunkčnené.
V krypte spočinuli telesné pozostatky troch členov rodiny Kuffner: Karla Kuffnera, jeho manželky Márie Francisky a prvej manželky Raoula Kuffnera, Cary Caroliny. Kde bol pôvodne pochovaný barónsky pár pred výstavbou mauzólea, nie je známe. Je možné, že na jeho mieste bola už po smrti zakladateľa cukrovaru vytvorená provizórna hrobka.
Fasády mauzólea vystihuje strohá monumentalita s redukovaným tvaroslovím. Do zapustených plôch severného, západného a východného priečelia sú vložené dvojice dórskych stĺpov s hladkými driekmi a vydutím. Južná fasáda ostala hladká, prelomená iba oknami horného podlažia a krypty. Blokový charakter exteriéru podčiarkuje neomietané murivo z presne tesaných kvádrov. Celok završuje ihlanová strecha s plechovou krytinou.
Stav interiéru a bezprostredného okolia pietneho miesta ilustruje takmer programovú devastáciu, ktorá nerešpektovala ani pokoj mŕtvych.
Súbor plánov pre mauzóleum Kuffnerovcov vypracoval Michal Milan Harminc v marci roku 1926 s veľkou pravdepodobnosťou na objednávku Raoula Kuffnera.
Azda najviac zamestnávaný domáci architekt dospel v 20. rokoch minulého storočia do vrcholnej etapy svojej tvorivej dráhy. V zmienenom období projektoval bratislavské sídlo Tatra banky (1923–1925), Zemědelského múzea (dnes Slovenské národné múzeum, 1925–1928), Misijný dom na nitrianskej Kalvárii (1926–1928) a tiež zjednocujúcu prestavbu Hotela Carlton – Savoy v Bratislave.
Spomínané stavby, podobne ako mauzóleum v Diószegu, charakterizuje monumentalita prameniaca v klasicizujúcom architektonickom jazyku. Harminc spel k tejto polohe postupne už od čias pôsobenia v Budapešti (1887 až 1915–1916). Najmä v poslednej fáze svojej tamojšej činnosti navrhoval objekty v duchu neskorého historizmu zbavené výrazných plastických detailov či priamych odvolávok na minulosť.
Rokom 1912 je datovaná realizácia mauzólea rodiny Luppa – Mandič v niekdajšej srbsko-nemeckej obci Pomáz ležiacej severne od Budapešti. Popri stavbe v Diószegu ide zatiaľ o jedinú sepulkrálnu architektúru z Harmincovho bohatého portfólia.
Porovnaním dvoch objektov vznikajúcich v časovom rozmedzí necelých pätnástich rokov sa stávajú zreteľnými spoločné motívy i posun v architektovej koncepcii. Mauzóleum vplyvnej srbskej rodiny nachádzajúce sa v okrajovej časti sídla dominuje návršiu Klissza, na ktorom ešte začiatkom 20. storočia stáli ruiny stredovekého kostola. Stavba na osemuholníkovom pôdoryse s kupolovou klenbou v interiéri nezaprie byzantskú inšpiráciu. Dôrazné členenie fasád stĺpmi, opornými piliermi a profilovanými rímsami prepožičiava celku sochársky výraz.
Harminc sa v Diószegu vrátil k motívu zapusteného poľa s vloženými stĺpmi známemu z hlavného priečelia objektu v Pomázi. Zopakoval tiež riešenie prístupu do krypty pomocou točitého schodiska a pravouhlého otvoru pre spúšťanie rakiev. V ostatných momentoch však významne zjednodušil svoj starší návrh a hmota kuffnerovského mauzólea tým nadobudla formu kompaktného, uzavretého kubusu.
Autor venoval náležitú pozornosť aj úprave prostredia hrobky. Jej areál zo strany parku ohraničil múrom. Na podmurovke z nahrubo otesaných kvádrov stáli hranolové piliere, do ktorých mali byť podľa pôvodných kresieb ukotvené mreže so štvorcovým rastrom. Múr mala navyše ukončovať strieška z rovných prekladov, no tá sa nakoniec nerealizovala. Skutočnosťou sa ale stala južná brána do parku, situovaná medzi severozápadným nárožím areálu mauzólea a sýpkou. Samotná terasa mauzólea mala vlastné železné – tyčové oplotenie kotvené do hranolových stĺpikov rozostavaných po jej obvode. Plocha terasy mala osobitnú sadovnícku úpravu. Bola členená na štyri segmenty oddelené úzkymi chodníkmi a nástupnou plochou pred hlavnou fasádou. Výber rastlín vysadených v tomto okrsku mal prispieť k pietnej atmosfére celku.
Inventár spísaný Johannou Perrovou, poslednou správkyňou kaštieľa, v roku 1940 informuje o vnútornom zariadení kaplnky na hornom podlaží mauzólea. Do interiéru sa vstupovalo cez dvojkrídlovú, kazetovanú bronzovú bránu s lúčovito členeným svetlíkom. Vo vnútri sa nachádzala malá skriňa s presklenými dvierkami, čierna stolička a stôl. Podlahu prikrýval koberec. Ďalej tu stáli rôzne vázy a to 70 cm vysoká zo zeleného brúseného skla, dve veľké medené, dve brúsené a šesť ďalších, bližšie neopísaných. V čiernych kazetách boli uchovávané rodinné dokumenty. Oltárnu menzu osadili druhotne, v roku 1941.
V kaplnke sa mali v zmysle základiny fundovanej Raoulom Kuffnerom štyrikrát do roka slúžiť omše za zosnulých a žijúcich členov rodiny. K jej výbave preto patrili aj liturgické ornáty, obrusy na oltár, kalich, svietniky, krucifix a svätenička.
Azda najcennejším prvkom interiéru bola maľba Panny Márie s dieťaťom prinesená zrejme grófkou Firmian. Podobne ako ostatné súčasti kaplnky, aj toto dielo je nezvestné. Pokusy o jeho reštaurovanie koncom 50. rokov 20. storočia zlyhali na nedostatku prostriedkov, nevyjasnenom vlastníctve a postoji odborníkov pokladajúcich obraz za „nehodnotný“ so „spornou“ úrovňou. Historici vtedajšieho Slovenského pamiatkového ústavu (SPÚ) odporúčali iba sondáž s následnou retušou. Podľa reštaurátora Júliusa Állóa bola táto olejomaľba na dreve výrezom z väčšej kompozície, čo dokladali predovšetkým nelogicky „zrezané“ detaily na okrajoch formátu. Predpokladal, že obraz je premaľbou na staršej, možno temperovej vrstve, ktorej reliéf sa črtal pri bočnom osvetlení. Obraz sa podľa posledných správ z roku 1958 nachádzal v Állóovom ateliéri v Podunajských Biskupiciach, kam ho preniesli zo SPÚ. Osud iného výtvarného diela spojeného s mauzóleom – bronzovej busty Karla Kuffnera ostáva taktiež neznámy.
Po skončení II. svetovej vojny sa o kaplnku istý čas starala vdova Jozefína Kovácsová, park udržiaval záhradník Koloman Horváth. Objekt sa však postupne stal terčom vandalov. Za obeť novodobého zberateľstva padla medená strešná krytina s krížom, bronzové dvere i oplotenie vrátane kamenných prvkov. Zlodeji nešetrili ani rakvy z bronzového plechu. Mramorom obložené steny navyše pokrývajú desiatky „odkazov“ súčasnej generácie.
Po roku 2000, v súvislosti s aktivitami rozvíjanými za záchranu pamiatok kuffnerovskej éry v meste, sa podarilo zabezpečiť vstup do kaplnky novými kovovými dverami. Strecha dostala nový plášť z plechu. Pozostatky baróna K. Kuffnera a dvoch členiek rodiny boli podrobené antropologickému výskumu a v budúcnosti sa ráta s ich návratom na miesto posledného odpočinku.
Za upozornenie na existenciu pôvodných plánov objektu ďakujem doc. Ing. arch. Jane Pohaničovej, PhD. (Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry STU v Bratislave).
[Zdroje:
Pramene:
Archív výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie (AVU SNG), fond Michal Milan Harminc, inv. č. A 430, Mausoleum in Dioseg für die Familie Br Kuffner. 11 výkresov, signované: Arch. M. Harminc, datované: März 1926
AVU SNG, fond Michal Milan Harminc, inv. č. A 449, mauzóleum rod. Mandič, Pomáz (Maďarsko)
Archív Pamiatkového úradu SR, Bratislava, fond Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava, krabica č. 82, fasc. Sládkovičovo
Literatúra:
BUDAY, P.: Predbežné poznámky k výskumu budapeštianskych prác Milana Michala Harminca. In: Informátor Archívu
Pamiatkového úradu SR, 2011, č. 45, s. 17
Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava: Obzor, 1969, s. 114
PEKAROVIČ, J.: Kuffnerovský kaštieľ a mauzóleum. In: SUDOVÁ, E. (ed.): Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar / Diószeghi Kuffner Károly báró és a diószegi cukorgyár. Mesto Sládkovičovo, 2009, s. 76–78.
POKREIS, H.: Miesto posledného odpočinku rodiny Kuffnerovcov. In: SUDOVÁ (ed.) 2009, s. 79–82
ŠTIBRÁNYOVÁ, M. – ZAJKOVÁ, A.: M. M. Harminc műveinek jegyzéke. In: Milan Michal Harminc (1869–1964) A Szlovák Nemzeti Galéria és az O. M. F. Magyar Építészeti Múzeumának kiállítása. Katalóg výstavy, február 1992. Zost.: HADIK, A. –RITÓOK, P. Budapest: OMF – MÉM, 1992, s. 13–14
TORAN, E.: Architekt Milan Michal Harminc. In: SAUČIN, L. (ed.): Z novších výtvarných dejín Slovenska. Súbor štúdií a materiálov. Bratislava: SAV – KtaDU, 1962, s. 398]