1847‒1924
V meste Břeclav (Lundenburg) na juhu Moravy žila už na počiatku 18. storočia židovská rodina Kuffnerovcov, ktorá tam založila prvý rodinný cukrovar. Karl Kuffner sa narodil v roku 1847 v Břeclavi, ale svoje detstvo prežil v Ottakringu a v Oberdöblingu (dnes Viedeň), kde pravdepodobne získal vzdelanie na židovskej škole a gymnáziu. V štúdiách údajne pokračoval na Technickej univerzite vo Viedni a na poľnohospodárskej škole v Mosonmagyaróvári.
Cukrovar v Diószegu založili 23. októbra 1867. Zakladateľmi firmy Dioszegher Zuckerfabrik von Kuffner & Gutmann, Wien boli bratia Jacob Kuffner (Karlov otec) a Hermann Hirsch Edler von Kuffner, ich bratranec Ignat Edler von Kuffner a bratia Wilhelm Wolf Isaak Ritter von Gutmann a David Gutmann, majitelia bankového domu Gebrüder Gutmann Wien. Gutmannovci pochádzali z Lipníka nad Bečvou a patrili k najbohatším židovským rodinám v Rakúsku. Už v roku 1865 spolupracovali s majiteľom Vítkovických železiarní Anselmom Salomonom Rothschildom a v roku 1873 založili spoločnosť Wittkowitzer Bergbau und Hüttengewerkschaft, kde si Rothschildovci ponechali 51% podiel. Zvyšok akcií mali v rukách Gutmannovci a výkonnými právomocami disponoval Wilhelm Gutmann.
Cukrovarník a poľnohospodár
Karl Kuffner prišiel do Diószegu v roku 1869 ako mladý 22 ročný muž. Pod jeho vedením sa cukrovar rozvinul v jeden z najmodernejších podnikov Uhorska. S mladíckym elánom zavádzal nové technológie, ktoré potom jeho následníci aplikovali v ostatných cukrovaroch. Jeho zásluhy v oblasti cukrovarníctva sú neodškriepiteľné. Už v roku 1874 zaviedol v cukrovare metódu získavania cukrovej šťavy difúziou. V spolupráci s technikmi Jánom Kurzwillom a Wilhelmom Gredingerom zaviedli v cukrovare vlastné patenty na systém dopravy cukrovej repy a špeciálne klapky difúzorov, ktoré odstránili straty pary. Karl Kuffner zostavil rúrovité cedidlá zadržiavajúce vlákna cukrovej repy, ktoré dovtedy sťažovali kryštalizačný proces.
V cukrovare mala prioritu moderná technika. Už pred rokom 1899 tam postavila firma Siemens & Halske elektráreň, v roku 1900 dal Karl Kuffner do cukrovaru a následne aj do hospodárskych dvorov zaviesť telefónnu sieť. Vodná turbína už v čase I. svetovej vojny vyrábala elektrickú energiu pre verejné osvetlenie.
Moderným technickým riešením bola aj poľná železnička, ktorú miestni obyvatelia volali ponvágli. Mala viac ako 100 km tratí spájajúcich hospodárske dvory i závody a nadväzovala aj na veľkú železnicu. V cukrovare fungovala aj unikátna lanovka na vývoz vápenných kalov.
Do priemyselného komplexu patrila aj moderná rafinéria cukru, liehovar, starý parný mlyn, v roku 1912 založený Mária mlyn, konzerváreň a rozsiahle hospodárstva. V Novom Meste nad Váhom vlastnili Kuffnerovci kameňolom, ktorý zásoboval cukrovar vápencom a uhlie dovážali po železnici „od Gutmannovcov“ z Ostravy.
Kvalitná surovina je základom cukrovarníckej výroby a preto Karl Kuffner založil prvý súkromný šľachtiteľský ústav. Odborníci sa tu sústreďovali na šľachtenie cukrovej repy, pšenice, kukurice, jačmeňa, hrachu, viky jarnej a ďalších plodín. So šľachtením osiva cukrovej repy začali v roku 1897 a do roku 1906 sa im podarilo vypestovať repu s nízkou váhou, dlhým koreňom a mimoriadne vysokou cukornatosťou (až 20 %).
Skupina výskumných pracovníkov ústavu vypracovala aj diószegskú metódu obrábania pôdy, ktorú prebrali pestovatelia v celej Karpatskej kotline. Jej podstatou bolo dôkladné obrábanie pôdy parným pluhom do hĺbky 27–29 cm. V snahe o uchovanie pôdnej vlhkosti po sejbe vyvinuli diószegskú sejačku, keď na obe strany čeriesla namontovali železné valce, ktoré pritláčali pôdu priamo k semenu. Jednotenie mladých rastliniek sa vykonávalo ručne a Karl Kuffner sa pokúsil aj túto prácu zmechanizovať. V roku 1911 si dal patentovať stroj na obrábanie cukrovej repy, ktorý priečne aj pozdĺžne jednotil rastlinky a súčasne kypril pôdu.
Na hospodárstvach využívali všetky vedľajšie a odpadové produkty z cukrovaru. Tento systém hospodárenia sa dostal do povedomia odbornej verejnosti ako Diószegská metóda hospodárenia. V rámci tejto metódy skrmovali zvyšky z výroby cukru. Už na počiatku 20. storočia na hospodárstvach ročne vykŕmili okolo 6 000 býčkov, za ktorých sa vo Viedni i v Anglicku platili tie najvyššie ceny.
Výsledky svojej práce a bohaté skúsenosti Karl Kuffner, ako dobrý hospodár, rád prezentoval širokej verejnosti a svoje prednášky spájal aj s exkurziami po hospodárstvach. Ako člen výboru Hospodárskeho spolku Bratislavskej stolice často hostil vo svojom sídle Spolok uhorských gazdov, ale aj iných významných hostí, ako napríklad princa Belay z Abesínie (Etiópia), ktorý navštívil cukrovar v roku 1914.
Rodinný život
Karl Kuffner sa oženil ako 37 ročný zrelý muž. Jeho vyvolená, grófka Maria Franziska von und zu Firmian, bola neterou salzburského arcibiskupa. Sobáš Žida a katolíčky bol pochopiteľne neprijateľný pre obidve rodiny. Karl záležitosť vyriešil konvertovaním na katolícku vieru a týmto manželstvom sa mu otvorila cesta do vyšších spoločenských kruhov. V roku 1886 sa manželom narodil syn Raoul Lajos Károly, z ktorého vyrástol vzdelaný a svetaznalý muž. Študoval v Mosonmagyaróvári a následne absolvoval študijnú cestu po Európe aj USA. V roku 1917 sa Raoul oženil s Carou Carolinou von Haebler a narodili sa im dve deti – Peter Karl Maria a Lilly Louisanne.
Grófka Maria a jej nevesta Cara Carolina sa vždy zaujímali o osudy ľudí v okolí a štedro podporovali dedinské školy, učiteľov a talentovaným deťom platili štúdiá. Pravidelne organizovali dobročinné akcie na pomoc deťom z chudobných rodín, ktoré dostávali prídel mlieka, ošatenie, obuv i vianočné balíčky. Grófka v roku 1906 založila materskú školu, ktorá dodnes slúži svojmu účelu. Počas I. svetovej vojny zriadili Kuffnerovci nemocnicu pre ranených vojakov a po vojne, keď boli veľké problémy s rabovaním, založil barón v spolupráci s obcou ozbrojenú domobranu.
Zamestnanci cukrovaru a hospodárskych dvorov dostávali okrem relatívne nízkej mzdy aj naturálie. Cukrovar mal zriadenú vlastnú zdravotnú poisťovňu, zamestnával dvoch lekárov a prevádzkoval sanitku.
Kuffnerovský Diószeg
Vďaka aktivite Kuffnerovcov sa zmenil vzhľad obce. Pre svoju rodinu vybudoval Karl Kuffner kaštieľ s obrazárňou, v ktorej umiestnil mimoriadne cennú zbierku obrazov a umeleckých artefaktov. Po požiari v roku 1919 bol kaštieľ prestavaný do dnešnej podoby. Zariadený bol starožitným nábytkom, vzácnymi orientálnymi kobercami a umeleckými predmetmi, ale na druhej strane bol vybavený modernou technikou ako elektrické osvetlenie, výťah, telefón, ústredné kúrenie,… Medzi kaštieľom a cukrovarom vysadili anglický park.
Budovy cukrovaru, predovšetkým administratívna budova a Kasíno, kde sa konali spoločenské akcie, sú dodnes ozdobou mesta. Pre najvyšších úradníkov cukrovaru boli postavené dve honosné vily, pre nižších úradníkov tri bytové domy, pre zamestnancov radové domčeky a pre sezónnych robotníkov ubytovne. Vzhľad obce zmenila aj regulácia riečky Dudváh, ktorá zabraňovala záplavám a zároveň zabezpečovala vodu pre cukrovar. V bývalom vodnom mlyne inštalovali turbínu, ktorá vyrábala elektrickú energiu pre verejné osvetlenie.
Ocenenia a funkcie Karla Kuffnera
Karl Kuffner získal za svoje zásluhy vysoké ocenenia a tituly. V roku 1872 sa zúčastnil záchranných prác pri povodni a za tento skutok mu František Jozef I. udelil kráľovský diplom. V roku 1896 bol povýšený do šľachtického stavu a obdržal predikát de Diószegh. V roku 1904 mu bol udelený titul baróna s právom užívať tento titul pre celú rodinu. Cisár František Jozef I. mu za jeho účasť na parížskej svetovej výstave, kde reprezentoval Uhorsko, udelil Zlatý kríž s korunkou.
Karl Kuffner bol aj významným organizátorom cukrovarníctva a zakladateľom mnohých spoločností, prostredníctvom ktorých dokázal koordinovať výrobu cukru a ovplyvňovať finančnú sféru. V roku 1916 bolo v Budapešti založené Ústredie cukru krajín Uhorskej svätej koruny a za prezidenta ústredia bol zvolený barón Karl Kuffner. Bol aj viceprezidentom Bratislavskej burzy a prezidentom Úvernej banky, a. s., v Galante. Založil a predsedal Koalícii slovenských cukrovarov, bol prvým prezidentom Slovenského spolku cukrovarníckeho v Bratislave, podpredsedom Ústredného spolku cukrovarníckeho v Prahe, viceprezidentom Ústredného zväzu československých priemyselníkov v Prahe a mnohých ďalších zväzov a korporácií. Karl Kuffner bol pravým Európanom a noblesnou diplomaciou spolupracoval s Čechmi, Rakúšanmi, Maďarmi i Slovákmi.
Koniec kuffnerovskej éry
Karl Kuffner zomrel v roku 1924 a bol pochovaný v mauzóleu v parku, na polceste medzi cukrovarom a kaštieľom, tam, kde prežil celý svoj mimoriadne úspešný život. Po jeho smrti prevzal vedenie firmy syn Raoul. Jeho manželka, barónka Cara Carolina, v roku 1932 zomrela na otravu krvi a Raoul sa znova oženil so svojou milenkou Tamarou de Lempickou, svetoznámou dekadentnou secesnou maliarkou, pre ktorú bol tento sobáš predovšetkým zárukou blahobytu.
Činnosť rodiny Kuffnerovcov v Diószegu skončila vplyvom politických udalostí. Raoul v roku 1938 predal svoj podiel v cukrovare maďarským akcionárom spoločnosti Georgia a s rodinou emigroval do USA, kam sa mu podarilo vyviezť aj vzácnu umeleckú zbierku.
Záver
Diószegský cukrovar nikdy nebol ani najväčší, ani najbohatší, ale pravdepodobne bol najefektívnejší. Jeho unikátnosť tkvie v jeho komplexnosti.
Do zeme, ktorú obrábali diószegskou metódou, zasiali diószegskou sejačkou semienka repy vyšľachtenej vo vlastnom šľachtiteľskom ústave. Jednotili ju svojím špeciálnym strojom, pozbierali a z poľa odviezli železničkou do cukrovaru, ktorého technológiu neustále zlepšovali a modernizovali. Zvyšky zo spracovania cukru využili v liehovare a v živočíšnej výrobe. To, čo zostalo, vrátane hnoja a vápenného kalu, na ponvagli odviezli späť na polia. Vypestovali zrno, pomleli múku, vypálil lieh, všetky využiteľné zvyšky skŕmili a jatočný dobytok výhodne predali.
Každý jeden krok v tomto procese sa Karl Kuffner usiloval vylepšiť. Celý komplex dokázal fungovať ako samostatná „ríša“, ktorá úspešne odolávala vonkajším vplyvom, krízam, politickým zmenám i vojnám.
Barón Karl Kuffner, ako dobrý židovský podnikateľ, poznal správnu mieru rozdelenia bohatých ziskov. Najviac investoval do technického rozvoja, výskumu, šľachtenia a do odborného personálu (v cukrovare pracovali osobnosti ako napríklad Henrik Horusitzký), ale na druhej strane doprial si aj luxus prináležiaci jeho spoločenskému postaveniu. Nikdy však nedopustil, aby jeho zamestnanci trpeli núdzou, hoci aj napriek tomu pokojný chod hospodárstva občas narúšali nepokoje a štrajky nádenníkov.
V roku 2007 si mesto Sládkovičovo pripomenulo 140. výročie založenia cukrovaru a 160. výročie narodenia Karla Kuffnera, zakladateľa cukrovaru a zorganizovalo medzinárodnú konferenciu o Karlovi Kuffnerovi a o histórii cukrovaru v Sládkovičove, na ktorú pozvalo významných odborníkov zo Slovenska a Maďarska. Súčasťou konferencie bola i výstava historických fotografií a dokumentov. V rámci tohto podujatia bola na budove Mestského úradu v Sládkovičove odhalená pamätná tabuľa Karla Kuffnera, ktorá bude pripomínať zásluhy tejto významnej osobnosti. Autorom pamätnej tabuľe je akademický sochár Gyula Mag.
Výsledkom tejto konferencie bol zborník prednášok s názvom Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar, v ktorom bola veľmi fundovane popísaná história cukrovaru i stručné dejiny cukrovarníctva na Slovensku a to v slovenskom a maďarskom jazyku. Tento projekt podporilo Ministerstvo kultúry SR.
Spojená škola v Sládkovičove v roku 2009 pri príležitosti 50. výročia odovzdania budovy školy na Školskej ulici 1087, požiadala Ministerstvo školstva SR v Bratislave o zapožičanie čestného názvu Spojená škola Karla Kuffnera.
Zároveň bola v rímskokatolíckom kostole v Sládkovičove slúžená Svätá omša za baróna Karla Kuffnera de Diószegh a to pri príležitosti 85. výročia jeho úmrtia. Rímsko-katolícka cirkev, farnosť Sládkovičovo a OZ Ponvagli Sládkovičovo tak po rokoch znovu naplnili odkaz základniny, ktorú v roku 1939 založil barón Raoul Kuffner de Diószegh a podľa ktorej sa na každé výročie úmrtia baróna i barónky má slúžiť Svätá omša.
V roku 2012 bola vydaná publikácia Kuffnerovský hospodársky komplex, ktorá mapuje všetky stavebné pamiatky v meste súvisiace s históriou cukrovaru a aktivitami rodiny Kuffnerovcov. Tento projekt podporilo Ministerstvo kultúry SR a jeho súčasťou bola i výstava, ktorá prezentovala minulosť i súčasný stav jednotlivých pamiatok. Časopis Pamiatky a múzeá, ktorý vydávajú Slovenské národné múzeum a Pamiatkový úrad SR oceňuje najkvalitnejšie diela (publikácie, výstavy, objavy,...) v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva na Slovensku a to v desiatich kategóriách. V jednej z týchto kategórii získala publikácia Kuffnerovský hospodársky komplex najvyššie ocenenie Výročnú cenu za rok 2012.
Úrad vlády SR v rámci projektov na podporu národnostných menšín a maďarská kultúrna nadácia podporili vydanie prekladu tejto úspešnej publikácie do maďarského jazyka.
[Zdroje:
Státní ústřední archiv, Praha
Štátny archív v Bratislave, pobočka Šaľa
Štátny archív Bratislava, Fond Diószegská hospodárska a cukrovarnícka účastinárska spoločnosť v Diószegu,
Cukrovar Sládkovičovo, šk. 1–10
Pokreis Hildegarda, Diószegský cukrovar 1918–2008. In Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar / Diószeghi Kuffner Károly báró és a diószegi cukorgyár, Ed. Sudová Eva, Sládkovičovo: Mesto Sládkovičovo 2009
Sudová Eva, Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, Ed. Sudová Eva, OZ Ponvagli, Sládkovičovo, 2015
Kuffner Raoul, Planomania Capitalism makes sentes, Richard R. Smith publisher, INC. New York, 1951
Claridge L., Tamara de Lempicka, A Life of Deco and Decadence, Bloomsburry Publishing Plc, London, 2000.
Lempicka–Foxhall K., Atr and Times of Tamara Lempicka, Phaidon Press Limited, Oxford 1987
Mestský úrad Sládkovičovo, Veľký Dióseg (Nagydiószeg) krónikája. I. kötet. (1936)
Kuffner R., Grundprinzipien der Wirtschaftsweise der Diószeger Ökonomie, Zucker- u. Spiritusfabriks A. G.: eine Einleitung für die landwirtschaftlichen Angestellten der Firma. Mit Benützung der vieljährigen
Erfahrungen und auf Grund der bewährten Prinzipien Karl Kuffner’s]