Kuffnerovský kaštieľ

Areál kuffnerovského kaštieľa
{i_126.jpg}
Mgr. Peter Buday
Bc. Alžbeta Rössnerová
{i_127.jpg}

Kuffnerovský kaštieľ
Diószeg v roku 1399 získali klarisky z kláštora Panny Márie v Starom Budíne (Óbuda) výmenou za iný majetok v Bratislavskej stolici. Napriek častým útokom na ich vlastnícke práva si tunajšie panstvo udržali až do konca 18. storočia. Pre jeho efektívnejšiu správu určili zástupcu (provizor, prefekt), ktorý ich zastupoval i v majetkových sporoch. Provizor však neraz konal v rozpore s právom a nad rámec svojej moci, o čom svedčí aj prípad prvého, v písomnostiach doloženého správcu diószegských majetkov.
Michal Zomor a Blažej Zomor v roku 1516 obžalovali Kelemena Ispána z toho, že ich poddaného Andreja Bolthu z Malej Mače nechal násilím odviezť do Diószegu. Spor sa riešil na úrovni bratislavského stoličného súdu a ako svedok bol vypočutý aj farár Krištof.
Ako bolo v úvode spomenuté, existenciu obydlia provizora možno v lokalite dnešného kaštieľa predpokladať najneskôr od 17. storočia. Prvá známa charakteristika „išpánskeho“ domu, pochádzajúca z roku 1720, odráža stav zaznamenaný v starších urbároch. Budova bola postavená z tehál a kameňa. Nachádzala sa v nej jedna zaklenutá izba obývaná išpánom a kuchyňa. Tehlová pivnica stála samostatne. Podlažie nad ňou s jednou miestnosťou spojenou s kuchyňou a komorou vystavali z pálených a nepálených tehál a z hliny. Ďalší samostatný dom obývala čeľaď, v inom sa nachádzala pekáreň. Vedľa ovčinca stál dom pastiera.
Detailný popis odzrkadľujúci podobu neskorobarokovej kúrie na prelome 18.–19. storočia prináša konskripcia panstva zhotovená pre grófa Karla Esterházyho v roku 1805. Samotný dom správcu tvoril hlavný objekt súboru troch obytných stavieb. Zo strany dvora bol rozšírený o klenutú chodbu. V strede dispozície uličného traktu (vonkajšieho radu zaklenutých miestností) bola situovaná takzvaná veľká izba. Po pravej strane izby sa vstupovalo do kuchyne a z nej do dvoch menších izieb, z ktorých jedna patrila služobníctvu. Z ľavej strany nadväzovali na cubiculum majus dve veľké izby. Z poslednej sa prechádzalo do malej, ktorá sa otvárala do dvora alebo na chodbu a viedol z nej taktiež vstup do pivnice. Podlahy v miestnostiach boli drevené s výnimkou izby služobníctva, kde bola tehlová dlážka. Okná chránili železné mreže, strechu pokrýval šindeľ. Opisovanú dispozíciu dodnes zachováva severná časť pôdorysu prvého nadzemného podlažia kaštieľa.
Z porovnania uvedených faktov z časového rozpätia približne jedného storočia sú zjavné dôležité stavebné zmeny. Prízemná, podpivničená kúria vznikla prestavbou a rozšírením starého „išpánovho“ domu. V jadre severného traktu pojala miestnosť zaklenutú renesančnou hrebienkovou klenbou a priestor bývalej kuchyne.
Dispozíciu po obidvoch stranách rozšíril sled nových miestností. Po ľavej (zrejme západnej) to mohli byť súkromné či pracovné priestory provizora, kým východne od veľkej izby dostala miesto kuchyňa, komora a izba služobníctva. Časť priestorov bola prístupná z chodby zaklenutej pruskými klenbami s medziklenbovými pásmi. Južná stena chodbového traktu mohla mať smerom do dvora otvorené arkády. Interiéry sú okrem ústrednej miestnosti zaklenuté neskorobarokovými klenbovými konštrukciami.
Medzi dvojicami pruských klenieb v štvorcových poliach sa klenie široký, priečne položený pás valenej klenby so segmentovým profilom. Hlboké špalety okien v severnej obvodovej stene majú stlačené oblúkové záklenky. Z tejto etapy vývoja stavby pochádza i okno v západnej časti chodby, v medzitraktovej stene v úrovni tretieho klenbového poľa.
Bývalá kúria bola organicky začlenená do hmoty kuffnerovského kaštieľa, vznikajúceho okolo roku 1885 podľa plánov Franza von Neumanna (1844–1905).
Viedenský stavebný radca, nositeľ rytierskeho kríža rádu Františka Jozefa a železného kríža tretej triedy, nadviazal na povolanie svojho otca, Franza st., architekta vojvodu z Coburgu. Štúdium v odbore absolvoval v cisárskom meste, na Polytechnike a na Akadémii krásnych umení. Jeho pedagógmi boli autori viedenskej opery Eduard van der Nüll a August von Siccardsburg a tiež Friedrich von Schmidt, kľúčová postava pamiatkovej starostlivosti v monarchii. Neumann bol nielen Schmidtovým žiakom, ale neskôr aj majstrovým asistentom a rovnocenným partnerom.
Svoje schopnosti predviedol na stavbe viedenskej radnice (do-končená v roku 1883) a takzvaných arkádových domov, v blokoch situovaných vedľa nej. Úloha, za ktorú ho vedenie mesta ocenilo čestným občianstvom a titulom stavebného radcu, mu otvorila dráhu jedného z najvyhľadávanejších architektov metropoly.
Jeho služby využívali aj Kuffnerovci. Staval pre nich pivovar v Ottakringu, rodinný palác v tom istom mestskom obvode (1886–1888, 1892–1893) či observatórium založené Moritzom Kuffnerom (1884–1886, respektíve 1890–1892).
Krátko po osamostatnení projektoval vilu arcivojvodu Wilhelma v Badene (po 1883) a vilu sochára Franza von Schönthallera v Semeringu. Tu pôsobil nielen v postavení architekta, ale aj stavebného radcu a investora, čím zásadne ovplyvnil podobu čoraz obľúbenejšieho rekreačného strediska.
Neumannove diela realizované v uvedenom období pod Schönthallerovým vplyvom sú podľa rakúskych autorov invenčnejšie, ako jeho práce v akademickom, historizujúcom duchu. Tvorcu výrazne inšpirovalo alpské hrazdené staviteľstvo, ktorého momenty osobitým spôsobom prenášal do reprezentatívnych stavieb. Znaky tejto horskej architektúry sa vo forme vysokých hrazdených štítov so strmými sedlovými a polvalbovými strechami uplatnili na vile v Badene i na kaštieli v Diószegu.
Neumann publikoval o svojej tunajšej práci na stránkach Architektonische Rundschau a v časopise spolku rakúskych inžinierov a architektov (Wochenschrift d. ÖIAV). Napriek skutočnosti, že sídlo v Diószegu v roku 1919 poškodil oheň, koncepcia viedenského architekta ostala nedotknutá. Vo veľkej miere a v neporušenom stave sa zachovalo aj množstvo remeselných detailov pochádzajúcich z tejto etapy ako napríklad okenné a dverové výplne vonkajšie i vnútorné, s dekoratívnymi štítkami či výplňou zo skla osadzovaného do olovenej mriežky. Autor rozšíril dispozíciu neskorobarokovej kúrie o južný – dvorový trakt, do centra ktorého umiestnil veľkoryso poňatú schodiskovú halu. Z arkádovej chodby kúrie sa stala komunikácia medzi uličným a dvorovým radom miestností.
Túto schému zopakoval i na poschodí. Čiastočne využité bolo aj vysoké podstrešie. Kaštieľ navonok získal vzhľad romantického zámku s malebnou strešnou krajinou. Rezidencia v interiéri a najmä v exteriéri predstavovala eklektickú skladbu rôznorodých elementov zo štýlového repertoára neskorej gotiky, nemeckej renesancie a spomínaného alpského štýlu. K efektnému výrazu vonkajšieho plášťa stavby prispievala jeho asymetrická kompozícia.
Severné uličné priečelie bolo v porovnaní s dvorovým menej členité. Akcentovali ho dva rizality – východný s polygonálnym nárožným arkierom s cibuľovitou helmicou a západný, trojpodlažný ukončený vysokou „dlátkovou“ strechou. Ten zároveň navonok naznačoval situovanie najreprezentatívnejších miestností kaštieľa. Západný dvojpodlažný arkier na krakorcoch završoval stupňovitý štít v slohu severskej renesancie. V nike medzi krajnými, západnými oknami na poschodí bola umiestnená socha Panny Márie. Reliéf stien dolného podlažia vytvárajú dodnes zachované omietkové kvádre a šikmé bosované pilastre. Dekoratívne košové mreže pred oknami sú tvarovo príbuzné mrežiam na oknách riaditeľskej vily Kuffnerovho observatória vo Viedni. Kvádrovanie a bosáž prechádza aj na dvorovú fasádu tvoriac tak istý preväzujúci moment.
Hmotová skladba záhradného priečelia mala oproti uličnému zložitejšiu kompozíciu. V juhovýchodnom nároží, medzi hmotou južného a severného traktu bola postavená drevená, otvorená dvojpodlažná loggia prístupná z exteriéru. Na západe sa týčila veža so štíhlou ihlanovou helmicou na osemuholníkovom základe. V streche sa dvíhala skupina hrazdených štítov s valbami. Strešný plášť ozvláštňoval takisto rad plechových vikierov vo forme subtílnych vežičiek, ktoré boli druhotne použité na streche obnovenej v rokoch 1920–1921. Plastická dekorácia sa koncentrovala najmä na plochách trojosového stredného rizalitu a okolo vstupov.
Osobitú výzdobu dostal východný vchod s malou terasou, zapustený voči rovine priečelia. V ploche nad oblúkom sa objavuje motív labutí vyrastajúcich z akantových úponkov, držiacich v zobákoch olivové ratolesti. Medzi nimi sa vinie páska s nápisom SZIVE („(jeho) srdce“). Oblúk v podhľade členia diagonálne sa pretínajúce štukové rebrá. V bočných stenách sa nachádzajú niky s mušľovými konchami a pôvodnými mrežami. Pôvodná je i mreža a keramická dlažba terasy. Odlesk niekdajšieho prepychu interiéru možno vnímať v priestoroch schodiskovej haly, salónu a bývalej jedálne na poschodí. Priestor vstupnej haly so slávnostným schodiskom, ktoré prepája prízemie s poschodím, sa zachoval v pomerne intaktnom stave. Hala je po obvode obložená tmavým dreveným kazetovým obkladom, ktorý korešponduje s obložením schodiska a objavuje sa aj v niekoľkých ďalších priestoroch kaštieľa. K pôvodným súčastiam prízemia patria aj jednokrídlové dvere členené vpadnutými kazetami, ktoré sú osadené do mohutného dreveného portálu so svetlíkom. Pravouhlý svetlík s výplňou z číreho skla je rozčlenený do štyroch ústredných segmentov s geometrickým vzorom, ktoré lemujú úseky menších pásov s hustým rastrom terčíkov.
V podobnom duchu sa nesie výzdoba dvojice vitrážových okien sústredených pod schodiskom. Okná ukončené polkruhovým oblúkom sú súčasťou pravouhlého dreveného rámu, ktorý je členený trojicou pilastrov a pod parapetom obohatený o rezbu s vlnovkovým motívom.
Pod schodiskom sa nachádzajú aj pôvodné výhrevné telesá zabudované v drevených skriniach s mriežkami na prepúšťanie tepla. Priestor je zaklenutý rovným dreveným trámovým stropom, na ktorom je upevnený mohutný kovový luster. Jeho základnú kostru tvorí dvojetážová kruhová obruč, v dolnej i hornej časti obohatená o konkávno-konvexne prehnuté volútové ramená. Z kruhovej konštrukcie do priestoru vyrastá dokopy osemnásť menších ramien s miskami a elektrickými sviečkami. Luster je bohato dekorovaný plastickými rastlinnými úponkami s lístkami.
Najhonosnejšie v priestore pôsobí reprezentačné trojramenné pravotočivé schodisko prechádzajúce na poschodí do ochodze. V mieste lomenia podestu podopierajú drevené balustrové stĺpy s pätkou. Ochodza spočíva na podporných dekoratívne vyrezávaných konzolách upevnených v múre. Ľavú stranu schodiska pokrýva tmavý drevený obklad členený plytkými kazetami v profilovaných rámoch. Zábradlie lemujúce schodisko na pravej strane má podobu členitých balustrov kruhového prierezu s pravouhlými hlavicami, ktoré nesú jednoduché drevené madlo. Krajný stĺpik schodiska na prízemí haly má podobu masívneho balustra, ktorý je v hornej časti poňatý ako volúta so štylizovanou hlavou leva.
Schodisková hala je s chodbou na poschodí prepojená trojdielnymi presklenými dverami v masívnom drevenom ráme. Majú podobu dverného otvoru lemovaného štvoricou vitrážových okien. Jednotlivé segmenty sú rozčlenené symetrickým radom obdĺžnikov a vyplnené geometrickou reťazou kosoštvorcov a kruhových terčíkov z bezfarebného skla osadeného do olovenej siete.
Rovnaký výzdobný motív sa objavuje aj na štvordielnom vitrážovom okne v masívnom drevenom ráme, ktoré je situované nad schodiskom po ľavej strane dverí. Rozmerné okno je v spodnej časti obohatené o rezbársky stvárnený detail v tvare vlnovky. Niektoré z výplní sú už žiaľ nahradené novším štrukturovaným sklom. Na okenné výplne bolo v prípade dverí i okna použité číre hladké sklo, ktoré umožňuje prepúšťanie prirodzeného svetla do tmavej chodby.
Chodba na poschodí je zaklenutá rovným trámovým stropom a obložená nízkym dreveným obkladom s kazetovaním. Dekoratívne pôsobia i pôvodné dvere osadené v masívnych drevených portáloch s profilovanou korunnou rímsou a výzdobnými prvkami ako sú volúty či ušnice. Priestor chodby osvetľuje kovový luster, upevnený na železných tyčiach. Kruhová konštrukcia je formovaná z desiatich ramien, ktoré sú ukončené sklenenými miskami. Plochy medzi ramenami sú obohatené o kovanie v tvare volút a štylizovaných dubových lístkov.
Na prvom poschodí sa nachádza niekoľko miestností, ktoré sa zachovali v pôvodnom stave. Jednou z nich je aj takzvaný salón. Do miestnosti ústi štvorica dverí, ktoré ako sme už spomenuli, sú vložené do mohutných dekoratívne poňatých portálov. Drevený ozdobný strop je stvárnený vo forme členitých architektonických článkov. Po obvode obieha ustupujúca profilovaná rímsa podopieraná ozdobnými konzolkami. Ústredným motívom je oválna kartuša v profilovanom ráme vyplnená rezbársky stvárneným ornamentom. Plocha medzi rímsou a kartušou je členená vpadnutými kazetami.
Mnohoramenný mosadzný luster situovaný uprostred kartuše je upevnený na reťazi. Z balustrového drieku vyrastá v dvoch etážach nad sebou šestnásť ramien s miskami. Ramená sú konkávno-konvexne prehnuté a dekorované volútami.
Azda najzaujímavejším prvkom v interiéri salóna je drevený výklenok polygonálneho tvaru situovaný v mieste okenných otvorov, ktoré umožňovali lepší výhľad do okolia kaštieľa. Arkier má podobu vyvýšeného pódia obkoleseného členitým balustrovým zábradlím s jednoduchým madlom. Dekoratívne stvárnené vysoké úseky kladia podopiera štvorica bohato členených balustrových stĺpov s kompozitnými hlavicami. Steny výklenku sú pokryté dreveným obložením, na ktorom sa uplatnila variácia architektonických článkov a ozdobných detailov.
Druhou miestnosťou, v ktorej nájdeme časť pôvodných výzdobných prvkov, je bývalá jedáleň s polkruhovým arkierom. Na bielych stenách s lunetovými výsečami sa naplno uplatnili jemné eklekticky ladené štukové dekorácie. Plocha stropu je vymedzená profilovanými rímsami a ornamentálnymi pásmi. Uprostred je zavesený elegantný luster s ôsmymi štíhlymi ramenami, ktoré sú ukončené sklenenými tienidlami vázovitého tvaru. V rohoch jedálne sú zasadené kartuše obklopené vegetabilnými motívmi.
Dverné otvory s novodobými dvojkrídlovými dverami sú zvýraznené pravouhlými štukovými portálmi s volútovými nadstavcami, ktoré sú doplnené vavrínovými vencami. Arkier je osvetlený trojicou rozmerných okien.
Vo vstupnej hale, v chodbe na prvom poschodí a v salóne prevažuje rozsiahle využitie dreva ako estetického prvku. Interiér je založený na materiálovom i farebnom kontraste tmavých morených obkladov a bielej steny. Plasticitu a objemovú hru tu zvýrazňujú drevené obklady a dekoratívne prvky. V porovnaní s nimi pôsobí priestor jedálne svojou farebnosťou, mäkkými líniami a použitím ornamentálnych motívov vzdušne a odľahčeným dojmom.
V roku 1907 bola západne od hlavného krídla postavená dvojpodlažná obrazáreň sústreďujúca v sebe najhodnotnejšie diela kuffnerovských zbierok výtvarného umenia a starožitností, ktorá zároveň slúžila ako oranžéria. Galériu tvoril nedelený priestor osvetlený cez presklenú strechu, ktorej konštrukciu dopĺňal dômyselný tieniaci mechanizmus. Obrazáreň bola prístupná cez západnú nárožnú vežu. Vstup do nej na hornom podlaží uzatvárajú pôvodné opancierované dvere.
Na Veľký štvrtok v roku 1919 o 9. hodine zachvátil strechu kaštieľa požiar zapríčinený údajne nepozornosťou ruského vojnového zajatca. Živel vďaka rýchlemu zásahu hasičov ne-spôsobil škody na obrazárni.
Hlavný objekt bol v roku 1920 nanovo zastrešený a o rok neskôr upravený do dnešnej podoby. Najmarkantnejšie zmeny oproti stavu z roku 1885 znamenal vznik plnohodnotného podlažia v úrovni podkrovia a nový typ zastrešenia. Výraznými úpravami prešli fasády, do ktorých neznámy architekt vniesol moment symetrie. V juhovýchodnom nároží, v mieste drevenej loggie sa realizovala dostavba s novým bočným schodiskom. Objekt po renovácii získal kompaktnejší obrys a štýlovo jednotnejší vzhľad.
Budova dostala plochú strechu so svetlíkmi presvetľujúcimi chodbu nového podlažia. Jeho obvodové steny prekrýva zalomený strešný plášť s pálenou krytinou, vytvárajúci ilúziu manzardovej strechy tvarovo korešpondujúcej s neobarokovým charakterom stavby. Skoršie štíhle helmice nad rizalitom severnej fasády a západnou vežou nahradili zvonovité strechy s otvorenými lucernami z plechu upevneného na kovovej kostre.
Dojem symetrie hlavného priečelia umocnili stupňovité štíty vedľa stredného rizalitu. V úrovni poschodia pred strednou časťou záhradnej fasády bol postavený balkón
esený bosovanými stĺpmi. Ďalšie balkóny vytvorili v bočných partiách priečelia – pred chodbou spájajúcou hlavné krídlo, západnú vežu a obrazáreň a tiež na treťom podlaží, v osi východne od stredného rizalitu.
Vnútorný obraz kaštieľa neprešiel tak zásadnou premenou ako exteriér. Zachoval si svoj eklektický ráz nielen v detailoch spätých so stavebnými konštrukciami ale aj v zariadení a dekorácii. Hoci architektúra navonok i vo vnútri vedome historizovala napodobujúc tak obydlia starých aristokratických rodov, technické zázemie budovy držalo krok s dobou. V kaštieli už pred I. svetovou vojnou fungovalo elektrické osvetlenie, ústredné kúrenie a telefón.
Zlatá éra rezidencie skončila smrťou zakladateľa cukrovaru. Jeho syn Raoul Kuffner pobýval v sídle svojich rodičov len sporadicky a zvyčajne len veľmi krátky čas. Kaštieľ však vďaka dôslednej starostlivosti zo strany personálu neupadal.
Mladý barón z pragmatických dôvodov na naliehanie svojej druhej manželky, známej maliarky Tamary Lempickej, predal svoj podiel vo firme a nechal z Diószegu vyviezť bohatú kolekciu umenia a zrejme aj časť mobiliára. Konal tak najmä pod tlakom diania v Nemecku po nástupe totalitnej moci. Do zahraničia sa tak dostala jedna z najrozsiahlejších zbierok z nášho územia, ktorej torzá dnes nachádzame roztrúsené v svetových múzeách a galériách, či v ponuke aukčných siení.
Medzi sociálnymi investíciami nových budapeštianskych vlastníkov diószegského hospodárstva v rokoch 1942–1943 figurovala aj položka prestavba veľkého kaštieľa za 107 000 pengő. V nasledujúcich rokoch sa realizovala adaptácia obrazárne na kultúrny dom pracovníkov cukrovaru. Priestor bol rozdelený na dve podlažia spojené novým schodiskom v severnej časti krídla. Sieň na poschodí dostala rovný strop s fabiónom. Osvetlenie interiéru bolo nutné riešiť vybúraním okien v obvodových múroch. Na spomínané adaptačné práce bola vyčlenená suma 272 000 pengő.
Vďaka primeranému využitiu v povojnových rokoch sa kaštieľ v Sládkovičove vyhol osudu väčšiny jemu podobných objektov, poznamenaných neadekvátnou funkčnou náplňou a živelnými zásahmi zo strany užívateľov. Nová – školská funkcia budovy si nevyžiadala radikálne vstupy do hmoty a dispozície. Jedinú podstatnejšiu zmenu po roku 1945 priniesla výstavba ubytovne južne od obrazárne v 80. rokoch 20. storočia.
Po odchode straníckej školy ústredného výboru KSS, fungujúcej v kaštieli medzi rokmi 1948 až 1955, sa o slovo prihlásila obec hľadajúca riešenie pre dlhodobý problém nedostatku priestorov pre školopovinnú mládež. Objavili sa tiež návrhy zriadiť v objekte detský domov. Zámery obce ani povereníctva školstva sa ale napokon nestali skutočnosťou.
Kaštieľ na krátky čas prevzalo Povereníctvo potravinárskeho priemyslu pre účely svojej odborno-politickej školy. Od roku 1957 ho spravovala Slovenská odborová rada (SOR) ROH. V jej réžii sa v druhej polovici 70. rokov začalo s realizáciou ubytovne, ktorá vyvolala námietky zo strany vtedajších pamiatkových orgánov. Tie navrhovali hľadať alternatívne riešenia pre vytvorenie ubytovacích kapacít, no ani jedna z ponúkajúcich sa možností (využitie podkrovia, pridelenie stavebného pozemku mimo areál kaštieľa) nebola akceptovaná. Dvojpodlažnú prístavbu na mieste hospodárskych budov dokončili na prelome 70.–80. rokov 20. storočia.
V sledovanom období premosťujúcom takmer tri storočia prešiel renesančný provizorský dom významnými premenami, ktorých výsledok odzrkadľuje postavenie, vplyv a vkus novej aristokracie vychádzajúcej z radov priemyselných magnátov. Kaštieľ v Sládkovičove je popri kaštieli v Budmericiach jediným známym slovenským dielom Franza von Neumanna, popredného predstaviteľa viedenskému historizmu konca 19. storočia. Neumannov rukopis je dodnes čitateľný a určujúci. Architektova osobnosť zároveň obrazne spája (stavebné) aktivity viedenskej a uhorskej vetvy rodiny Kuffnerovcov.
Kaštieľ získal stavbou obrazárne priestor pre jedinečnú zbierku. Do dnešných čias sa v neporušenom stave zachoval unikátny prvok galérie – presklená strecha s tieniacim mechanizmom. Druhá historizujúca prestavba sídla rešpektovala Neumannov koncept, no zároveň aj scelila vonkajší obraz stavby a dodala jej neobarokový vzhľad. V tomto výraze, bez novodobých rušivých vstupov, sa zachovala dodnes.

Zariadenie sídla a umelecké zbierky
Zariadenie bolo eklektické, plne v súzvuku s architektúrou. K interiéru neodmysliteľne patrili výtvarné a umelecko-remeselné diela rôznej proveniencie zastupujúce širokú časovú a slohovú škálu. Fotografický materiál priblížujúci vnútorný obraz rezidencie za čias Karla Kuffnera nateraz nie je známy. Jej niekdajší lesk však detailne vykresľuje obsah inventárov spísaných začiatkom 30. rokov 20. storočia pre pražský asekuračný spolok cukrovarského priemyslu.
Dokumenty obsahujú niekoľko sto položiek spojených so znaleckým odhadom ich hodnoty. Spracovanie týchto inventárov, triedených podľa jednotlivých kategórií, si ešte vyžiada mnoho hodín trpezlivej práce. Našim cieľom v tejto chvíli môže byť len ponúknutie základného prehľadu a sondy do života novej šľachty pretvárajúcej kaštieľ do podoby svojbytného artefaktu.

Nábytok a ďalšie prvky mobiliára
Na rozdiel od ostatných zväzkov inventára, súpis mapujúci mobiliár uvádza aj využitie, respektíve názvy miestností. Kým na prízemí boli situované najmä priestory s reprezentačno-spoločenskou funkciou, väčšiu časť prvého poschodia tvorili súkromné komnaty baróna a jeho rodiny. Na druhom poschodí dostali miesto hosťovské izby, fotokomora, garderóba a sklad. Izby a salóny mali vlastný charakter odzrkadľujúci sa v ich označení. Historický a historizujúci nábytok v nich dopĺňal relatívne veľký počet kópií podľa starších, prevažne renesančných vzorov. Takmer v každej miestnosti sa nachádzali orientálne koberce z barónovej rozsiahlej zbierky prezentovanej aj v rámci krajinskej výstavy uskutočnenej v Budapešti v roku 1914.
Na prvom podlaží sa popri hosťovskej izbe nachádzala aj izba grófky (von Firmian). Jej zariadenie tvorila posteľ „v štýle nemeckej renesancie“ zhotovená z orechového dreva, skrinka so zrkadlom a empírové stolíky, pričom jeden z nich bol intarzovaný. Loggia bola zariadená dvojicou talianskych stolov s florentskou mozaikou na okrúhlej vrchnej tabuli, florentským sekretárom a starožitnou stoličkou s poťahom z červeného zamatu. Osobitým prvkom tu bola gotická truhlica na tordovanej podnoži. Kým v loggii prevládal mobiliár talianskeho pôvodu (alebo realizovaný talianskymi remeselnými postupmi), malý salón možno charakterizovať ako francúzsky alebo rokokový. K tomuto výrazu prispievali rezbársky dekorované a zlátené vitríny v štýle Ľudovíta XIV., stôl zdobený Boulleovou technikou či francúzsky dámsky sekretár s mahagónovými obkladom, zlátenými bronzovými aplikáciami a vložkami z porcelánu zo Sévres.
Nesporne najvzácnejším prvkom miestnosti bola figurálna tapiséria zo 17. storočia, ktorej cena v tej dobe dosahovala 9 000 Kč. V podobne honosnom duchu sa nieslo aj zariadenie kartárskeho salónu. Okrem komody a sekretára v štýle cisára Jozefa boli jeho súčasťami dve florentské stoličky, sekretár z mahagónu v štýle Ľudovíta XV., intarzovaná komoda s dekoráciami z bronzu, zrkadlo vo vyrezávanom a zlátenom ráme a stoličky s poťahom z pravého brokátu v štýle Ľudovíta XIII. Kryt pred krbom bol z ónyxu a bronzu, luster majolikový. Stenu zdobila renesančná tapiséria z červeného zamatu.
Paradoxne, v slovenskej izbe prevládala kombinácia európskych štýlov rôznych periód, čo názorne ilustrujú predmety ako komody z palisandrového dreva, s bronzovými vložkami v slohu Ľudovíta XV., renesančná intarzovaná dubová truhlica z doby okolo roku 1650, komoda v štýle Ľudovíta XVI., stôl v štýle cisára Jozefa a celá kolekcia orientálnych kobercov.
Chodba na prízemí predstavovala galériu talianskeho umeleckého remesla. Návštevník tu mohol vidieť niekoľko renesančných truhlíc (vrátane jednej kópie), kabinet s intarziami a mramorovou mozaikou, intarzovanú garderóbu, renesančné kreslo a tiež garderóbu v tereziánskom štýle. Schodiskovej hale dominovala opäť renesancia zastúpená súborom piatich stoličiek, truhlíc a holandským sekretárom. Zvolený štýlový charakter podčiarkovali výtvarné diela z obdobia 15. až začiatku 17. storočia. Najcennejším z nich bol severotaliansky obraz typu cassone z doby okolo roku 1460, znázorňujúci niekoľko scén vedľa seba – hody, stanový tábor a dámu prijímajúcu knieža.
Ďalšími z radu výnimočných diel inštalovaných v hale boli Narodenie Pána od Benjamina Cuypa realizovaný technikou grisaille, portrét kniežaťa z Ferrary, portrét dievčaťa datovaný do roku 1538 prevedený olejomaľbou na plechu, portrét pripisovaný Thomasovi Keyserovi či flámsky (?) portrét muža s koženou rukavicou.
Inventár prvého poschodia začína spálňami baróna a barónky. Barónova bola prekvapujúco honosnejšia s mahagónovou posteľou, nočnou skrinkou a skrinkou so zrkadlom dekorovanými bronzovými doplnkami. Na ukladanie šatstva slúžila renesančná truhlica. Podlahu pokrýval koberec v hodnote 3 000 korún. Vo veľkom salóne s mramorovým kozubom sa nachádzala tereziánska komoda, empírový klavír, dve komody z palisandru či kanapa s lakovaním krémového tónu. Miestnosť osvetľoval krištáľový luster.
Na stenách salónu viseli portréty manželov Kuffnerovcov od mníchovského maliara von Lenbacha a detské bakchanálie azda z Jordaensovej dielne. Ozdobou jedálne bol vykladaný a vyrezávaný neorenesančný bufet a orientálny koberec v tom čase za takmer 8 000 Kč. Policová skriňa z moreného smrekového dreva v knižnici mala dĺžku 16 m. V tej istej miestnosti stál stôl so šachovnicou v štýle cisára Jozefa.
Barón a jeho manželka mali samostatné kúpeľne. Ich potomkom patrili dve izby. Deti mali vlastnú jedáleň a učebňu. Učiteľ bol ubytovaný priamo v kaštieli, na prvom poschodí.
Zariadenie hosťovských izieb na druhom poschodí tvorila spravidla posteľ (z dreva alebo železa), stôl s umývadlom a so zrkadlom, skriňa, komoda, stôl, stoličky, kreslá a stojan na kufor.
V každej miestnosti sa samozrejme nachádzal orientálny koberec. Vo výklenkoch na chodbe boli vstavané vitríny pre starožitnosti a porcelán. Stáli tu tiež dve samostatné skrine, sedliacka stolička, malá chórová lavica v štýle tirolskej gotiky a mramorová busta rímskeho cisára, talianska skulptúra z 18. storočia. Na podlahe boli položené koberce z červeného velúru.

Výtvarné diela
Predpokladá sa, že jadrom nevšednej umeleckej zbierky rodiny Kuffner boli diela pochádzajúce z kolekcií rodu Firmian, v ktorom malo mecénstvo a zberateľstvo umenia dlhodobú tradíciu. K rastu tohto bohatstva istotne vo veľkej miere prispel aj sám Karl Kuffner.
Špičkové práce zo zbierky boli umiestnené jednak v reprezentačných priestoroch hlavného krídla kaštieľa a jednak v obrazárni. V interiéroch sa podľa svedectva zoznamov sústreďovalo bezmála 600 kusov malieb, kresieb a sôch, tento počet však nemožno pokladať za konečný.
Zvláštnym momentom zbierky v Diószegu bola kvantitou a úrovňou jedinečná kolekcia stredovekého (gotického) španielskeho umenia, aká nemala v širšom meradle bližšie paralely. Medzi najlepšie zastúpené európske školy sa radila talianska a holandská, no pozornosť si zaslúžia aj príklady anglickej maľby 19. storočia.
Z tematického hľadiska je zjavný vysoký počet sakrálnych diel, predovšetkým zo starších období, kým novovek predstavuje väčšiu žánrovú pestrosť. Medzi položkami figuruje opäť množstvo kópií a skíc. Pripomeňme, že i najvyššie ocenené výtvarné dielo, nachádzajúce sa v kaštieli, bolo kvalitnou dobovou kópiou. Myslíme tu na oltárne tabule umiestnené v jedálni, namaľované podľa vzoru takzvaného Baumgartenovho oltára od Alberta Dürera, ohodnotené na 48 000 korún.
Pozrime sa teraz bližšie na samotnú obrazáreň, kde sa koncentrovala väčšina artefaktov. Jej zariadenie, okrem sedacieho nábytku a stolov, tvorilo päť mahagónových vitrín presklených belgickým liatym sklom. Tri z nich boli vyhradené pre porcelán zo slávnych európskych manufaktúr v Meissene, Sévres a vo Viedni, dve pre starožitnosti. Súpis tu ako najvzácnejšie kusy spomína oltárik z konca 14. storočia z benátskej dielne Embriacchiovcov, relikviár s druhotne použitým gotickým kovotepeckým reliéfom Muža bolesti, neskorogotický taliansky kalich i stredoveký krucifix z Limoges, odkiaľ pochádzal i malý krídlový oltár z doby okolo roku 1510, ktorého hodnota bola v tom čase vyčíslená na 12 000 Kč.
Inventár delí výtvarné práce v galérii do štyroch miestností, pričom v prvých dvoch dostali miesto najstaršie maľby a drevorezby španielskej a talianskej proveniencie. V prvej miestnosti boli zastúpené talianske regióny, Flámsko, Španielsko a jedným príkladom i Francúzsko. Šlo o tabuľovú maľbu so scénou Oplakávania Krista z doby okolo roku 1500.
Z diel situovaných v tomto priestore treba vyzdvihnúť španielsky tabuľový obraz znázorňujúci svätého Petra v červenom plášti (okolo 1380) ohodnotený na takmer 11 000 korún, triptych Klaňania sa troch kráľov z Porýnia, datovaný do prvej polovice 15. storočia, flámsky obraz Madony s dieťaťom v štýle Michelangelovej Madony z Brúg, oltárnu predelu od Pietra Alemanna, či malé krídlové oltáre pravdepodobne kolínskeho pôvodu. Vystavených tu bolo niekoľko španielskych drevených skulptúr (svätý Ján Krstiteľ?, svätá Anna Samotretia, Mária Magdaléna) a jedna rezba zo slonoviny (svätý Jakub apoštol).
V druhej miestnosti boli približne rovnakým dielom prezentované talianske školy a Španielsko. Priestoru dominovalo veľké španielske retábulum s vyobrazením svätého Antona Pustovníka v ústrednom paneli. Súčasťou oltára bola pôvodne i florentská práca z okruhu Filippina (Lippiho?) znázorňujúca svätú rodinu. Cranachovej dielni sa pripisoval obraz skupiny mužských svätcov a jeho ženský pandant.
V miestnosti sa nachádzal aj jeden antický predmet: etruská urna s ležiacou figúrou na veku. Španielsko tu prezentovala tiež tabuľová maľba so svätým Petrom (1320) a menšie retábulum z čias okolo roku 1500.
V tretej expozícii obrazárne prevažovali diela holandské a flámske, respektíve ich (spravidla) anglické kópie. Hlavnou pozoruhodnosťou tu bola Ľudová veselica pripisovaná v tom čase Petrovi Brueghelovi ml. Brueghelov nasledovník mohol byť tvorcom ďalšieho obrazu s témou sedliackej slávnosti. V prípade Vízie svätého Františka sa predpokladalo autorstvo významného španielskeho barokového maliara Francisca Zurbarána.
Vo štvrtej miestnosti sa sústredili najmä maľby so žánrovými scénami a zátišiami, portréty a krajinomaľby. Inventár tu uvádza značné množstvo miniatúr, dobových a mladších kópií podľa majstrov. Len pre ilustráciu spomeňme portrét infantky podľa Velásqueza či Korunovanie tŕním podľa Tizianovho originálu z mníchovskej Pinakotéky.
Miestnosti prízemia zdobili prevažne novoveké maľby zo 17.–18. storočia. Z tematického hľadiska prevládali zátišia, krajiny a portréty holandskej školy. Najvzácnejšie diela inštalované vo veľkej hale sme už uviedli v opise tohto priestoru v predošlých odsekoch venovaných zariadeniu.
Na tomto mieste pripomenieme iné, vysoko ohodnotené výtvarné práce – anglickú krajinu s bielymi oblakmi a pasúcou sa čriedou kráv z konca 18. storočia, portrét lady Bayronovej od Benjamina Wilsona, flámsky (?) obraz „Odpočinok na úteku z Egypta“ z druhej polovice 17. storočia, štvoricu benátskych vedút od Canalettovho nasledovníka a tiež flámske dielo s mytologickou tematikou podľa Rubensovho obrazu z viedenského Hofmusea.
Na stenách vedľa hlavného schodiska viseli okrem dvoch flámskych tapisérií z konca 16. a prelomu 16.–17. storočia dve olejomaľby – fragment mužského portrétu zrejme od Jana van Scorela a holandská krajina od nasledovníka Jana van Goyena.
Chodbu na prvom poschodí dekorovali predovšetkým holandské žánrové maľby a krajiny, španielsky portrét muža s odznakom rádu z Calatravi, či talianska podobizeň v štýle Caracciho.
Na stenách vedľa schodiska na druhé poschodie bola inštalovaná maľba Zvestovania, tvoriaca pôvodne stredné pole gotického krídlového oltára z polovice 15. storočia ako aj žánrový výjav signovaný Davidom Teniersom.
V obytných a spoločenských miestnostiach poschodia je v porovnaní s predošlými priestormi zaznamenaný relatívne malý počet diel. O najhodnotnejších z nich (v jedálni a salóne) sme sa už zmienili. V ostatných priestoroch mohli zaujať diela ako Vir dolorum, zrejme flámska temperová maľba na dreve zo 16. storočia, akvarelový portrét od Fridricha Liedera, kópia podľa Dürerovej Madony z Viedne realizovaná olejomaľbou na koži, Klaňanie sa dieťaťu prisudzované Juanovi Carrenovi de Miranda, impresionistická krajina v štýle Camila Corota a kópia francúzskej gotickej miniatúry na pergamene z 18. storočia.
Hostia mohli na chodbe druhého poschodia vidieť najmä portréty a diela s náboženskou tematikou. Najcennejšie spomedzi nich boli portréty dámy (Anglicko, okolo roku 1800) a dievčaťa s koralovým náhrdelníkom pripisovaný Rembrandtovej škole. Symbolický význam niesol obraz znázorňujúci ženu v troch obdobiach života od Thomasa Kaysera. Dielo „Vysmievanie Krista“ bolo dobovou kópiou podľa Mabusovho originálu.
V miestnostiach na tomto poschodí sa sústredili práce veľmi heterogénneho charakteru. Ak sme v prípade obrazárne mohli vnímať istú snahu o tematické a časové roztriedenie, v obytných priestoroch kaštieľa sa upustilo od cieleného výberu v prospech žánrovej, dobovej i kvalitatívnej rôznorodosti. Súpis v priestoroch ľavého traktu spomína okrem iného anglický portrét starého muža v hodnote 6 000 korún, obraz kľačiacej Madony v duchu Andreu del Sarto, akvarelovú maľbu tancujúceho páru od Fridricha von Liedera, portrét Ľudovíta XIV. v brnení od Nicolasa Largilliera a tiež florentský oltárny obraz Madony uctievanej svätou Helenou z roku 1460. V pravom trakte poschodia sa umelecké diela nachádzali iba v jednej miestnosti (č. 1). Väčšinu tvorili obrazy so sakrálnou tematikou z Talianska a Flámska. Najstaršou bola temperová maľba Madony s dieťaťom zo strednej Itálie datovaná do druhej polovice 15. storočia.
Kaštieľ Kuffnerovcov v Sládkovičove prezentuje sídlo továrnika a aristokrata spájajúce v sebe odkaz minulosti s komfortom modernej doby. Je dokladom kontinuity medzi staršími dejinami obce spojenými s rehoľou klarisiek a vlastníkmi z radov šľachty na jednej strane a novou érou spojenou s fungovaním cukrovaru na strane druhej. Odbornej verejnosti donedávna takmer neznámy objekt sa dnes javí ako jedna z najzachovalejších pamiatok obdobia posledného rozkvetu staviteľstva kaštieľov na našom území.

[Zdroje:
Pramene:
Archív Pamiatkového úradu SR, Bratislava (A PÚ SR), Zbierka základných výskumov, sign. Z 2298
A PÚ SR, fond Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, krabica č. 82, fasc. Sládkovičovo
Magyar Nemzeti Levéltár (ďalej MNL), Budapest, fond Urbaria et Conscriptiones, fasc. 172, N. 21 (r. 1805)
MNL, fond Budapesti 433/a sz. Igazoló Bizottság iratai. 238. csomó: Diószegi Gazdaság, Cukor és Szészgyár RT., 1052/e tétel, fasc. „Jelentések, kimutatások 1939–1944“
Štátny archív Bratislava (ŠA BA), fond Archív mariánskej provincie františkánov v Bratislave 1253–1918, lad. 26, inv. č. 226, spisy „Extra ordinem, J“
ŠA BA, fond Krajský národný výbor Západoslovenského kraja, odbor školstva a kultúry, lad. 43, inv. č. 321/2 (r. 1954)
Státní ústřední archiv, Praha, fond Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, inventáre kaštieľa v Diószegu: I. Schätzung der Gemaldesammlung Baron Kuffner für den Assekuranverein der Zuckerindustrie in Prag. (r. 1933); II. Schätzung der Kunstgegenstände im Besitze des Herrn Baron Raoul Kuffner für den Assekuranverein der Zuckerindustrie in Prag. (r. 1930, podľa pečiatky); III. Schätzung der Möbel, von Silber, Porzellan und Glas, Tischwäsche und Wäsche im Besitze des Herrn Baron Raoul von Kuffner für den Assekuranverein der Zuckerindustrie in Prag. (r. 1930, podľa pečiatky)
Literatúra:
BOROVSZKY, S. (ed.): Magyarország vármegyéi és városai. Pozsony vármegye. Budapest: OMT, 1904, s. 87
HÁZI, J.: Pozsony vármegye középkori földrajza. Bratislava: Kalligram, 2000, s. 392–394
CHLÁDEKOVÁ, G.: Počiatok a rozvoj školstva v našom meste. In: Život v Sládkovičove, roč. 1, september 1993, č. 7, s. 3.
Súpis pamiatok na Slovensku, III. Bratislava: Obzor, 1969, s. 114
PEKAROVIČ, J.: Kuffnerovský kaštieľ a mauzóleum. In: SUDOVÁ, E. (ed.): Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar / Diószeghi Kuffner Károly báró és a diószegi cukorgyár. Mesto Sládkovičovo, 2009, s. 67–76
SISA, J.: Kastélyépítészet és kastélykultúra Magyarországon. A historizmus kora. Budapest: Vince Kiadó 2007, s. 219–220
Katalóg aukčnej siene Parke-Bernet Galleries, k aukcii uskutočnenej 18. 11. 1948, New York
Ostatné zdroje:
http://www.architektenlexikon.at/de/426.htm (stránka navštívená 4. 6. 2012)
Biografia architekta Franza von Neumanna ml., autorka Jutta Brandstetter]