kolektív autorov
Milujete tie krásne chvíle, keď vytiahnete zásuvku so starými fotografiami a s nostalgiou a láskou sa preberáte históriou svojich blízkych? Ak áno, tak práve pre vás je určená táto kniha, ktorá zobrazuje históriu mestečka Diószeg / Sládkovičovo.
K myšlienke pripraviť knihu, ktorá by mapovala históriu v obrazoch nás priviedla vlastná skúsenosť, že obraz má často väčšiu a zrozumiteľnejšiu výpovednú hodnotu ako slovo. Mnohé vedecky veľmi cenné publikácie sú zrozumiteľné iba pre odborníkov, ale našou cieľovou skupinou je široká verejnosť a preto sme zvolili túto formu.
Publikácia mapuje obdobie od druhej polovice 19. storočia, teda od založenia kuffnerovského cukrovaru, až po časy reálneho socializmu.
OZ PONVAGLI za roky svojej práce digitalizovalo tisíce fotografií a dokumentov a tento rbierka bola základom publikácie. Niekedy bolo veľmi ťažké vybrať z množstva materiálov tie najlepšie, inokedy bolo ešte ťažšie materiály získať. Obrazové dokumenty sme rozdelili do tematických celkov, v ktorých sú fotografie a dokumenty viac-menej chronologicky zoradené.
Našou ambíciou je, aby táto publikácia bola v každej sládkovičovskej rodine, lebo všetci si v nej nájdu svoju minulosť, svojich predkov, svoje spomienky. Pre ostatných čitateľov je kniha dokumentom bohatej histórie malej dedinky, ktorá sa vďaka barónovi Karlovi Kuffnerovi de Diószegh stala centrom stredoeurópskeho cukrovarníctva.
Hoci vo všeobecnosti zastávame názor, že do kníh sa nemá písať, v tejto knihe si každý môže označiť svojich predkov, známych a dopísať ďalšie informácie. Neurobíte to pre seba, ale pre svojich potomkov, ktorí si budú knihu prezerať po rokoch. Budeme vám vďační, ak sa o tieto informácie podelíte aj s nami napríklad prostredníctvom e-mailu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.. Prvé písomné zmienky o Sládkovičove (do roku 1947 Diószeg) nachádzame v listinách kráľa Bélu IV. z roku 1252. Pomenovanie osady údajne pochádza z „orechového lesa“, ktorý sa v obci nachádzal. V roku 1301 bol pánom obce Miklóš Dudvágyi, ktorého predkovia tu už dlhšiu dobu hospodárili. V roku 1337 sa novým pánom stál Péter Oros, ktorému kráľ Lajos I. potvrdil držbu majetku.
V roku 1530 sa Diószeg stal obeťou tureckých výpadov, ktoré spustošili nielen obec, ale aj jej okolie. Pri portálnom spísaní v roku 1553 sa tu nachádzalo 22 obývaných domov, ktoré patrili Rádu budínskych klarisiek, a to až do doby zrušenia tohto rádu kráľom Jozefom II. Vtedy obec prešla do majetku cirkvi, od ktorej ju odkúpila rodina Erdődyovcov a od nich následne Esterházyovci.
V roku 1582 obec dostala štatút mesta a v 17. storočí cez Diószeg prechádzala Kráľovská cesta / Via régia. Mesto malo právo organizovať jarmoky a vyberať mýta. V tomto období tu stáli dve významné budovy, kostol a kúria.
V období povstania Ferenca Rákocziho II. bola obrana obec posilnená cisárskym vojvodom Quidóm Stahrembergom, ktorý však nezabránil tomu, aby v roku 1709 celá nevyhorela.
Cisár Jozef II. v roku 1786 obec osídlil nemeckými roľníkmi a remeselníkmi. Neskoršie sa vytvorili dve samostatné obce – Nemecký a Maďarský Diószeg / Német Diószeg a Magyar Diószeg. Po Esterházyovcoch sa stali majiteľmi obce Zichyovci.
V roku 1850 bola cez Diószeg vybudovaná železničná trať, ktorá spojila Bratislavu a Budapešť, čo viedlo k prudkému priemyselnému rozvoju celého regiónu.
V roku 1867 zahájil svoju prvú kampaň cukrovar, vybudovaný židovskou rodinou Kuffnerovcov a rakúskymi bankármi bratmi Gutmannovcami. Vznik cukrovaru a kuffnerovského hospodárskeho komplexu, ktorý vybudoval barón Karl Kuffner de Diószegh, zásadne zmenili tvár obce, ktorá sa v celej Európe stala známou ako centrum uhorského cukrovarníctva. V roku 1870 obnovili Diószegu štatút mesta.
Rozvoj obce ovplyvnil i vznik Československej republiky v roku 1918.
Dve svetové vojny, dve hospodárske krízy, deportácia Židov v roku 1944, deportácia Nemcov v roku 1946 a Maďarov, ktorí boli v roku 1947 vysídlení do Maďarska a do Čiech a následné presídlenie Slovákov z Maďarska, zmenili národnostné zloženie obyvateľov obce.
V roku 1948 bola obec premenovaná na Sládkovičovo a to nie podľa cukru, ktorý sa tu vyrábal, ale podľa slovenského národného dejateľa Andreja Sládkoviča.
Dňa 1. januára 1983 Sládkovičovo opäť získalo štatút mesta. V roku 1986 bola k mestu pripojená obec Malá Mača, ktorá sa však v roku 2002 znovu osamostatnila.