1854‒1917
Gejza Wollner pokračoval v otcových šľapajách a keď Dávid Wollner v roku 1917 zomrel, prevzal po ňom nielen rodinný podnik, ale aj funkciu predsedu Židovskej náboženskej obce v Diószegu.
Oženil sa s Máriou, rodenou Szidon * 1892, ktorá pochádzala Trnavy z deviatich súrodencov. Narodili sa im dvaja synovia – Andreas / Endre / Bandi * 1913 a Willi * 1915. Chlapci najprv chodili do školy v Diószegu, potom pravdepodobne študovali v Olomouci a na vysokej obchodnej škole vo Viedni.
Počas I. svetovej vojny slúžil Gejza ako dôstojník, padol do talianskeho zajatia, odkiaľ sa vrátil až v roku 1919. Do civilu odišiel v hodnosti poručík v zálohe a dostal viacero vyznamenaní. Bol aj poslancom obecného zastupiteľstva v Diószegu.
Wollnerovci boli v Diószegu veľmi váženou rodinou a mali bohaté obchodné i spoločenské kontakty. Bandi a Willi Wollnerovci sa zúčastňovali všetkých spoločenských, kultúrnych a športových podujatí, ktoré boli vtedy v Diószegu hojne organizované. Všetci účastníci i usporiadatelia týchto podujatí vždy pripomínali, že v tom čase nikto nerobil žiadne národnostné či náboženské rozdiely.
V Českom a Hornozemskom prehľade tlače zo dňa 23. februára 1935 je o Gejzovi Wollnerovi uvedená zaujímavá správa: „Diosegského statkára Gejzu Wollnera odsúdil Krajský súd v Bratislave na sedem dní väzby za to, že sa svojim výrokom dopustil urážky republiky. Jemu pripisovaný výrok Gejza Wollner popiera a vyhlasuje, že po štátnom prevrate bol v Diószegu prvým občanom, ktorý prijal slovenskú národnosť.“ Bohužiaľ, presné znenie sporného výroku sa nepodarilo zistiť, rovnako ako informáciu, či si trest odpykal.
Gejza Wollner tragicky zahynul v roku 1936 pri vlakovom nešťastí. Česká tlačová agentúra o tejto udalosti napísala: „V pondělí 23. listopadu 1936 došlo k velkému železničnímu neštěstí na nádraží v Letovicích. Ráno ve 3.30 hodin došlo ke srážce mezinárodního rychlíku číslo 13 ze směru od Brna s nákladním vlakem číslo 1376, který se posunoval ve stanici. Srážka skončila tragicky – čtyři osoby byly usmrceny, pět těžce a tři lehce zraněny.“ K tejto tragickej udalosti sa viaže spomienka Györgya Pongrácza, ktorý si pamätá, ako sa v nedeľu pred osudnou cestou prišiel sused Gejza Wollner poradiť so svojim priateľom doktorom Pongráczom, či má do Prahy cestovať vlakom alebo lietadlom. Pán doktor mu v dobrej vôli poradil, že vlaky sú bezpečnejšie, netušiac, že jeho rada bude mať také tragické následky.
Po smrti Gejzu Wollnera viedla firmu vdova Mária so synmi. Pred II. svetovou vojnou firma výborne prosperovala, prevádzkovali hotel a veľkosklad potravín, ktorý dodával pivo do širokého okolia, do reštaurácií dodávali plody mora, mali autodopravu a obchodovali aj s obilím.
Po vypuknutí II. svetovej vojny a pričlenení Diószegu k Maďarsku boli Gejzovi synovia Bandi a Willi Wollnerovci nasadení v práporoch nútenej práce v službách maďarskej armády – munkaszolgálat. Máme ústne svedectvo pána Györgya Pongrácza, ktorý sa s Willim stretol počas jeho dovolenky v Diószegu a pamätá si, že Willi túto dovolenku dostal za bojové nasadenie na ruskom fronte. Nemecké jednotky vtedy požiadali maďarskú jednotku, v ktorej Willi slúžil, o podporu pri bojovej akcii a všetkých účastníkov úspešnej akcie odmenili vyznamenaním. Nikto z Williho jednotky neprezradil, že sa bojovej akcie zúčastnil aj vojak židovského pôvodu, lebo to by pre Williho znamenalo smrť. Veliteľ ho z obavy pred prezradením poslal na dovolenku.
Po návrate z munkaszolgálat bol Willi v máji 1944 spolu v matkou deportovaný a prešiel niekoľkými koncentračnými tábormi. Vďaka svojim jazykovým znalostiam (hovoril nemecky, anglicky, rusky a maďarsky) bol akýmsi hovorcom a ochrancom mnohých väzňov z Diószegu. Spolu s Leopoldom Schraggem boli v koncentračnom tábore v Melku, kde v podzemí stavali továreň na výrobu lietadiel a neskôr boli prevezení do Ebensee, kde budovali letisko. Tam sa dočkali konca vojny a boli oslobodení americkými jednotkami.
Aj cestou domov bol Willi Wollner veľmi nápomocný svojim spoluväzňom a uchránil ich pred viacerými nebezpečenstvami. Cesta domov cez povojnovú Európu nebola jednoduchá, ale vďaka Williho jazykovým a diplomatickým schopnostiam sa celá skupina oslobodených dostala v poriadku domov cez Prahu a Bratislavu. Koncentračný tábor prežila aj jeho matka Mária Wollnerová. Po vojne sa prihlásila na miestnych úradoch v Diószegu a chcela si uplatniť nároky na vrátenie majetku a práv. Bandi Wollner vojnu neprežil a zomrel v roku 1945 v koncentračnom tábore na týfus.
Willi Wollner sa v roku 1945 oženil s Verou Freibauerovou, ktorá tiež prežila koncentračný tábor. Manželom sa narodili dve dcéry. Staršia Eva * 1947, sa narodila ešte vo Wollnerovom dome v Diószegu, kde rodina po vojne ešte niekoľko rokov bývala. Mladšia Agi * 1950, sa už narodila v Bratislave, kam sa Wollnerovci aj s Williho mamičkou Máriou presťahovali.
Willi Wollner pracoval v Slovenskom antikvariáte a často pomáhal sládkovičovským študentom zohnať „podpultové“ knihy a skriptá. Vera Wollnerová pracovala v národnom podniku Hydrostav.
V roku 1968, keď už Eva študovala stavebníctvo na vysokej škola a Agi práve zmaturovala, boli Wollnerovci na dovolenke v Juhoslávii práve v čase, keď Československo okupovali spojenecké vojská. Rozhodli sa nevrátiť sa domov a emigrovali do Nemecka. Trápilo ich, že stará mama Mária Wollnerová, ktorá s nimi po celý čas žila, zostala sama v Bratislave, ale po nejakom čase ju na intervenciu Červeného kríža pustili za rodinou do Nemecka, kde zomrela v roku 1980.
Wollnerovci sa usadili v Bonne, kde si Willi otvoril antikvariát a jeho žena Vera pracovala v univerzitnej knižnici. Bohužiaľ, zomrela veľmi skoro v roku 1987 a dožila sa iba 61 rokov.
Ich staršia dcéra Eva v Nemecku doštudovala architektúru, vydala sa a má dve deti. Žili v Heidelbergu a po 20 rokoch sa vysťahovali do Austrálie, kde žijú v Sydney. Eva sa v rámci programu organizácie B’nai B’rith Courage to care (Odvaha starať sa) venuje oblasti ľudských práv a pripomienke obetí holokaustu. Táto inštitúcia organizuje pre študentov programy, v ktorých ich zoznamuje s tragickou históriou holokaustu.
Agi Wollnerová zostala v Bonne, vydala sa a narodil sa jej syn. Po otcovi, ktorý zomrel v roku 1997, prevzala knižný obchod.
Wollnerovci svojou pracovitosťou vybudovali v Diószegu úspešnú firmu a honosný Wollnerov dom na rohu Cukrovarskej a Školskej ulice, ktorý je dodnes pripomienkou ich podnikateľských schopností. Dávid Wollner a po ňom jeho syn Gejza boli spolu po sedem desaťročí predsedami židovskej náboženskej obce a veľkou mierou prispeli k jej rozvoju. Hoci boli, s trochou nadsázky povedané, najdôležitejšími Židmi v Diószegu, po celý život žili v najlepšej zhode so všetkými občanmi mesta bez rozdielu národnosti či vierovyznana.
[Zdroje:
Archív rodiny Wollnerovcov
Sudová Eva, Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, Ed. Sudová Eva, OZ Ponvagli, Sládkovičovo, 2015, ISBN: 978-80-972129-1-9]